Až sa raz rozplynú tmy a hmly ľudskej závisti, nenávisti a krvilačnosti a nad modrou planétou znova vyjde slnko dobra, lásky a spravodlivosti, naši potomkovia uvidia svet okolo seba, spýtajú sa: Ako ste toto mohli dopustiť?
Tisíce rokov sme sa učili, ako prežiť, tisíce rokov v nebezpečnej džungli, o hlade smäde a v búrkach, pľuštiach a nečase, napriek krutým podmienkam, dravým zverom a zákerným chorobám, útočiacim na našu nevedomosť, tisíce rokov sme sa učili na vlastných chybách prekonávať všetky tie nástrahy a nebezpečenstvá, a za tie tisíce rokov sme dospeli až sem. Dokázali sme vyhrať milióny bitiek a poučiť sa z nich, aby nás už neohrozilo takmer nič. Za ten dlhý čas, skropený krvou, potom a slzami sme sa ocitli tu a teraz, aby sme zistili, že naším jediným nepriateľom sme si my sami. Tísícročný boj o život nás doviedol na pokraj sebazničenia. Najstrašnejšie zbrane, aké kto kedy vymyslel, sú namierené na nás samotných, na ľudí. Stačí len stisnúť gombík.
Ako sme toto mohli dopustiť?
Dopustili sme sa toho tak, že sme sa zbavili zodpovednosti. Najmä tej kolektívnej. Ja nič, ja muzikant. To oni! Stojíme jeden proti druhému s odistenou zbraňou a čakáme na povel vystreliť. Láska a pravda sa kamsi vytratili, zostal len názor. Milióny názorov, a každý iný. Rozdeľ a panuj! My sami sme sa rozdelili. Každý z nás je zodpovedný za svoje konanie, nemáme sa na koho vyhovoriť, čo ako úporne to skúšame. Prevrátili sme pravdu hore nohami a zo spravodlivosti urobili trhací kalendár. Zbavili sme sa všetkého, čo nám stálo v ceste: hanby, úcty, súcitu, dobroprajnosti, ba aj tej lásky, o ktorej toľko rozprávame. Znenávideli sme tých, ktorí nám dali život, aj tým, ktorí nám ho zachraňujú. Vybudovali sme si systém zdravotníctva, ktorý zachránil milióny z nás, a dnes po zdravotníkoch hádžeme kamene a prehlasujeme ich za zločincov. Tých, ktorí ukončili najstrašnejšiu vojnu v dejinách a oslobodili nás, sme dnes prehlásili za svojich nepriateľov. Zosmiešňujeme aj ten najkrajší cit a nenávidíme svoje matky za to, že sa nám pre svoju lásku k nám „pletú do života“.
Kam sme to dospeli?
Rozplynú sa ešte niekedy tmy a hmly nad naším svetom?
Bude sa ešte niekto pýtať, ako sme to mohli dopusti?
Stojíme jeden proti druhému s namierenými zbraňami, pripravení vystreliť.
Kto nás zachráni?
Rudko, stále ťa trápi ten žlčník? ...
Až sa raz rozplynú tmy a hmly ľudskej závisti,... ...
Zachránime Vás umelým dýchaním. ...
Boj o prezitie nas doviedol na pokraj... ...
Je to jednoduche zachranit sa mozeme sami ak... ...
Celá debata | RSS tejto debaty