miromak

Človek je vo svojej krvilačnosti a zaťatosti horší ako krokodíl – napísal v jednom zo svojich historických románov skvelý spisovateľ Mika Waltari.

Má pravdu.

Túžba po násilí sa s ľudstvom ťahá od nepamäti až do dnešných dní. Darmo budeme vykrikovať heslá typu „Za slušné Slovensko“ či „Verejnosť proti násiliu“, genetická túžba zabíjať je v tvorovi druhu Homo pevne usadená a nezmizla ani za tisícročia. Aj keď si to vplyvom kultúrneho obalu odmietame pripustiť, bolesť, krik zranených a smrť nás priťahuje ako magnet. Ako inak sa dá vysvetliť tá záplava násilia, ktorá sa na nás valí z obrazoviek, ako inak by filmové spoločnosti mohli bohatnúť zo zobrazovania krutosti a utrpenia. Vyžadujeme to. Vzrušuje nás to. V dnešných časoch, keď sme už navykli na tie najbizarnejšie pokusy o upútanie pozornosti zostáva červená farba krvi spoľahlivým spôsobom, ako zaujať.  Sme ako býci, ktorých z letargie vyvedie len červená šatka pikadora. Mladí samci ľudskej rasy, znudení nadbytkom a záhaľkou, sedia pred obrazovkami,  prežúvajú čipsy a pozerajú na výjavy, pri ktorých by im mala tuhnúť v žilách krv. Netuhne. Už si zvykli. Ale nič menej ich už nezaujme.

Za čias socializmu bolo verejne propagované vzdelávanie a výchova mladých. Štát nás vychovával po celý život. Ukazoval nám pozitívne príklady, ako prácou pre spoločnosť zveľaďovať náš svet a budovať lepší zajtrajšok. Najmä pre naše deti. Každý deň sa niesol v znamení boja za mier a prejavy násilia pranieroval a potláčal. Slušní boli odmeňovaní a gauneri trestaní. Spoločnosť konštruktívne spela k humanizácii a pokroku. Snažili sa v nás posilňovať to pozitívne a na príkladoch zo západu ukazovať, kam vedie cesta zhŕňania majetku za každú cenu. Napriek tomu sme to zavrhli. Zahodili sme budovanie krajších zajtrajškov na smetisko a vpustili démona mamonu do svojich domovov aj duší. Podľahli sme gaunerom a náš svet znova premenili na džungľu. Vydrancovali sme všetko, čo naši rodičia za štyridsať rokov vybudovali a predali svoju domovinu za judášsky groš. A hoci sa stále pokladáme za národ kresťanov a konečne vraj máme náboženskú slobodu, nevzali sme si príklad ani z Ježiša Krista, ktorý vyhnal kupcov z chrámu. V honbe za majetkom neváhame hrešiť aj na desatoro. Chamtivosť a krvilačnosť zvíťazila.

Valí sa to na nás denne. Obľúbenosť amerických krvákov je alarmujúca. Každý deň sledujeme, ako niekto niekoho mučí, trápi, zabíja. V niektorých z nás sa ešte občas ozve čosi ako človečina, najmä ženy to nechápu a občas zaprotestujú, nositeľky a ochrankyne života to schvaľovať nemôžu, ale v tej presile násilia nemajú šancu. Ich hlas sa utopí v potokoch krvi a vzrušenie ich synov z kriku obetí prehluší všetky protesty. Výchova skončila, nastúpili pudy. Atavizmus z dôb lovcov mamutov prevalcoval stáročia humanizácie a naša nádej do budúcnosti sedí pri počítači a zabíja iných ľudí po stovkách. Je to len hra? A čo ak potom vezme nôž a ide do školy zabíjať naozaj? Aký motív ešte hľadáme? Čo sa ešte musí stať? Aká bude budúcnosť? A akí ľudia, takto vychovaní, nastúpia po nás? Aký bude svet budúcnosti?