miromak

Je veľká škoda, že sem nepíšu lekári. A ak píšu, tak nie o zdravotníctve. Určite by nás mnohých zaujímal ich pohľad na jeho stav. Stále si myslím, že zmysluplným dialógom by sme mohli vyriešiť tú záľahu problémov, s ktorými sa potýka. Možno by stačilo len načúvať a hľadať kompromisy. Verím, že ani jednej strane by koruna z hlavy nespadla. Lebo teraz mám ako pacient zavše pocit, že sme – lekári a pacienti – vo vojnovom stave. Kým v dobe pred Covidom bol tento stav viac-menej latentný, pandémia otvorila stavidlá „úprimnosti“, zavŕšenej fyzickým ohrozovaním našich najlepších odborníkov. A nedôvera, prameniaca z nie práve len dobrých skúseností z našich ambulancií a nemocníc, vysoptila toľko nenávisti, že to až zaráža. Samozrejme, poctivých a obetavých zdravotníkov, ktorí práve počas pandémie bezmála padali na hubu, sa to veľmi dotklo, nečudo, a na následky netreba dlho čakať. Len skutočne obetavý človek dokáže po tom všetkom pomáhať tým, ktorí na neho kydajú. Nečudo, že je zdravotníkov málo. A úprimne obdivujem tých mnohých dôchodcov, ktorí ešte v práci vydržali, hoci už majú plný nárok na zaslúžený odpočinok. Klobúk dolu a veľká úcta…

Môj synovec mal v zahraničí nehodu. Ošetrovali ho v rakúskej nemocnici a aj si tam pár dní poležal. Tvrdí, že mu tam zachránili život, lebo vraj ak by ležal na Slovensku, už by nežil. Čo je teda na tom našom zdravotníctve také zlé? Nuž, žijem tu už pekných pár rôčkov, a tvrdím, že jedným z hlavných príčin je nezáujem. A ješitnosť. Len máloktorý lekár je ochotný pacienta počúvať, chápem, má toho dosť, a z toho potom pramení aj všetkým dobre známy „ping-pong“. Namiesto liečenia sa lekári radi zbavujú zodpovednosti odpinkávaním na iné oddelenia. A pacient chodí ako Marek po pekle od jedného k druhému a počúva, čo všetko lekár nemusí. Zažil som to. Dodnes som sa nedozvedel, či je moja krčná chrbtica v kompetencii ortopéda alebo neurológa. Obaja mi tvrdili, že oni to nie sú. A všetci sa spoliehajú na techniku, ktorá ich zbavuje zodpovednosti. Pri dnešnom stave nedôvery je najdôležitejšie postupovať podľa Lege artis, teda predpísaných postupov, aby boli odborne aj právne krytí. Občas aj na úkor zdravia pacienta. Napokon, čo sa čudujem. Takýto stav je všade. Premnohí zamestnanci trávia viac pracovného času zdôvodňovaním, prečo niečo robiť nemusia, ako prácou samotnou. Pravda, niekedy o nič nejde. V zdravotníctve ale ide o život, a je teda životne dôležité dohodnúť sa. Jeden lekár mi po nevydarenom zákroku povedal: my nie sme autoservis. Nuž, pán doktor, ak chcete, aby som si vás vážil, takéto veci nehovorte. Vyznievajú ako čistá výhovorka…

Áno, úcta k lekárom utrpela. Niet záslužnejšej činnosti ako zachraňovať život a je najvyšší čas, aby sme si to všetci uvedomili, ak ešte o svoj život stojíme. Alebo už o život nejde? O čo teda?