Zdá sa, že doba sa nemení. Menia sa len ľudia. Zbožňujem, keď sa štyridsiatnici tvária ako starci, oháňajú sa svojimi skúsenosťami a nostalgicky spomínajú na mladosť. Nazval by som to poslednými záchvatmi puberty, lebo dnes sa puberta ťahá oveľa dlhšie ako kedysi. Keďže vždy boli len mladí, o starobe nevedia nič. Zväčša – nie vždy – to skončí až po päťdesiatke, kedy sa už staroba priblíži „na dostrel“. Pravdaže, aj to je individuálne, ale číslo nepustí a poukazovanie na nejakú americkú babku, ktorá v deväťdesiatke vyskočila padákom vyznieva od mladých ako dôkaz ich puberty, v horšom prípade ako alibizmus, aby sa nemuseli o starých starať. Opotrebované telo aj duša však starostlivosť potrebuje. Na to raz príde každý. Tvrdiť, že „mne sa to nestane“ je naozaj infantilné.
Áno, telo aj duša sa opotrebúva. Skúsenosti sa však časom hromadia, na to neexistuje žiadna skratka. A vlastnú skúsenosť nenahradí nič. Dnes je v móde spoliehať sa na modernú techniku a nechať ju rozhodovať aj o našom živote a smrti, ale opúšťať stáročné poznatky, vďaka ktorým sme sa dožili dneška, je fatálny omyl. Nebohý doktor Antal, ku ktorému som chodil celú mladosť, nemal takmer žiadnu techniku, napriek tomu vždy vedel rozpoznať príčinu každej choroby a adekvátne ju liečiť. Mal na to tri veci: talent, záujem a zodpovednosť. Nedávno som mal problém so zrakom, diplopia. Poctivo som behal po lekároch takmer dva roky, opakujem, dva roky, absolvoval drahé vyšetrenie na očnej klinike, potom na neurológii, ležal som týždeň v nemocnici, asi päťdesiat odberov krvi, trikrát MRI, dvakrát CT, dvakrát EMG a aj lumbálnu punkciu a skončil na špeciálnej neuromuskulárnej ambulancii – a NIČ. Nikto mi nepomohol, aj tieto písmenká vidím dvojmo. Načo sú mi prístroje za miliardy? Vážim si snahu lekárov a pokladám ich zamestnanie za najdôležitejšie na svete, ale zdá sa, že tie tri základné veci sa kamsi vytratili.
Pracoval som kedysi na špičkovom vývojovom pracovisku v odbore mikroelektroniky, ktorá dnes tak vládne svetom, a preto, na rozdiel od zbožňovateľov PC viem, aký krehký je tento svet. Stačí špinka tisíckrát menšia ako špendlíková hlavička – a všetko je v keli. Vždy a všade je prvoradý človek. Vždy budeme závislí od toho, ako sa kto kedy vyspal. A komu sme sympatickí a komu nie. Umelá inteligencia to za nás – dúfam – nerozhodne. To by sme si vstrelili vlastný gól.
Dnes je v móde hlavne vlastný názor. Neviem, ktorý prefíkaný netvor túto myšlienku zasial medzi nás, ale výsledkom je také strašné neporozumenie, aké tu ešte nebolo. Ak to takto pôjde ďalej, o chvíľu si neporozumieme ani pozdrav. Nechápem to. Veď všade, kde chceme niečo dosiahnuť, sa musíme prispôsobiť daným postupom, overeným skúsenosťami. Na to predsa chodíme do školy. Aj kŕmič kráv sa musí naučiť nosiť slamu, aj zametač ulíc musí vedieť ako držať metlu. Prečo sme takí ochotní učiť sa predpisy v autoškole, ale dovolíme si kritizovať doktora s piatimi titulmi? Kto nám dal právo povyšovať svoj názor nad ten, ktorý je založený na vedomostiach? A odkiaľ sa berie naše presvedčenie, že ten náš názor je správny? Je to len ješitnosť? Neochota priznať si, že čosi neviem? Sú ľudia, ktorí svoju neschopnosť empatie, disciplíny a zodpovednosti ospravedlňujú právom na vlastný názor. Výsledkom je dvadsaťtisíc mŕtvych Slovákov. Hovorte si čo chcete, je to tak…
V minulosti o všetkých dôležitých veciach spoločnosti rozhodovala rada starších. Dnes sú starší zosmiešňovaní a dehonestovaní. Svet patrí mladým. Ľudia bez skúseností sú stavaní do čela spoločnosti a rozhodujú o veciach, ktorým ešte nemôžu rozumieť. Zrejme je v tom aj zámer, lebo ziskuchtivý majiteľ firmy sociálne cítiaceho vedúceho nepotrebuje. A mladým moc očividne chutí. Niet väčšej radosti ako poúčať kohosi, kto ma kedysi učil. Bohužiaľ, z lásky k svojim deťom sme sa im prispôsobili, len aby si nesťažovali, že ich neberieme vážne, a tak odobrujeme aj ich pubertálne nezmysly. V honbe za ziskom potláčame všetko ľudské. Akoby ľudskosť bola hanbou. Akoby vlastný názor bol nadovšetko. Akoby nás niekto silou-mocou rozdeľoval na tisícky vlastných názorov, len aby sme sa nespojili. Lebo spolu by sme mohli postaviť vežu, ktorá by dosiahla až k nemu. A nazreli mu do karát…
Stroj sa opotrebuje i skolabuje. Ľudské telo... ...
V minulosti o ktorej píše až priveľa... ...
Celá debata | RSS tejto debaty