miromak

Nikdy neprestanem obdivovať rodičov, hlavne matky, ako sa dokážu prispôsobiť veku svojich detí. To malé klbko, ten nepatrný tvorček, ktorý nosia v sebe, opatrujú ho viac ako oko v hlave a potom v bolestiach porodia, ten zázrak nového života, ktorý z nich vzišiel, taký úplne bezbranný a odkázaný na jej lásku, taký závislý na jej myšlienkach a skutkoch, na jej pomoci, bez ktorej by neprežil, to dieťatko rastie a vyvíja sa. Ani sa nenazdá, a už na ňu kričí: nestaraj sa do mňa.

Nikdy neprestanem obdivovať matky za to, že dávajú život. A že dokážu byť stále na úrovni, potrebnej k vývinu, rastu a vyspievaniu svojich detí. Len máloktorá matka to nedokáže. Lebo je to ťažké. Chrániť ten uzlíček aj vlastným telom, dlho po tom, čo už jej telo opustil, živiť ho vlastným mliečkom, a neskôr ho kŕmiť všetkým, čo potrebuje, aby rástlo a prospievalo a chrániť ho pred všetkým a každým, kto by mu chcel ublížiť, aj za cenu ublíženia sebe. Niet väčšej lásky, ako je láska materská. Nie každá to dokáže…

Obdivujem a skláňam sa pred všetkými matkami, ktoré to zvládnu.

V ostatnom čase sa, zdá sa, na to zabúda. Svet akoby prestal rešpektovať tie najzákladnejšie základy života, popri nerešpektovaní mnohých iných vecí, akoby zabúdal aj na tie, len vďaka ktorým tu sme. Ja, ty, on, ona, ono. Každý z nás. Akoby sme stratili rešpekt k životu. Akoby sme spochybnili vlastnú existenciu. Možno je nás už príliš veľa. Možno sa od samej dobroty nezmestíme do kože. Veď ako inak sa dá vysvetliť ten príšerný dešpekt, aký sa na nás valí z každej strany a ktorý v nás vychováva bezcitné beštie, neschopné si vážiť ani tú, ktorá nás priviedla na tento svet. Ako inak vysvetliť to pohŕdanie matkinou láskou, tú záplavu bezohľadnosti, ktorou častujeme naše mamy za to, že nás chcú ochraňovať aj po tom, ako sme sa vytrhli z jej lona. Chceme ich za to trestať? Ako si môžeme vážiť seba samého, keď nevieme oceniť ani tú, ktorá nám život dala? Ako môžeme vypustiť z huby, že nás tá jej láska dusí? Boli by sme radšej bez nej? Akí ľudia budú z detí, ktoré vyrastali bez matkinej lásky? Je bohapustým plytvaním dávať najkrajší dar tomu, kto o to nestojí.

Nikdy neprestanem obdivovať matky za to, že sa snažia chrániť svoje deti a pomáhať im aj po tom, ako sa osamostatnili a ako ich lásku odmietajú a zosmiešňujú. Asi si na ňu príliš zvykli. Až tak, že im je nepríjemná. Až tak, že im chcú nasilu dokazovať, že sa obídu aj bez nej. Až tak, že tá matka musí zomrieť, aby si uvedomili, ako veľmi ju stále potrebujú. Musíme až potom prísť na to, o čo sme prišli?

Ak si prestaneme vážiť to, z čoho sme vzišli, ako si môžeme vážiť sami seba?

Je treba vyhlásiť referendum o prinavrátení vďačnosti do našich duší.