miromak

Vo svetle ostatných udalostí na tomto našom svete sa znova dostáva do popredia základná otázka našej existencie: byť či nebyť. Naše životy sú atakované takými príšerami, ako je smrteľný  vírus aj vojna. A znova sa ukazuje, ako sme schopní či ochotní týmto príšerám čeliť. Na rozdiel od príšer minulosti, kedy sme o prvoradosti života nepochybovali, dnes sme sa zamotali v pavučine pochybností a „vlastných názorov“ aj v tejto otázke zo všetkých najzákladnejšej. Akoby sme aj o nej pochybovali.

Znie to už ako fráza, ale život je vzácny dar. A je to zázrak, ktorý sme dodnes celkom nepochopili. Možno len tí, ktorí vedia, aký je život krehký a ako ľahko môže vyprchať, si jeho vzácnosť dokážu uvedomiť. My ostatní, čo sa nazdávame, že zdravie aj mier sú samozrejmé, lebo sme na to zvyknutí, si – podľa najnovšej módy o nedotknuteľnosti vlastného názoru – spriadame bizarné teórie o prioritách tohto sveta, asi zo zúfalej túžby nebyť ako ostatní a odlíšiť sa. Sme hrdí na ten svoj názor a namiesto hľadania faktov a súvislostí ho – v túžbe zvíťaziť – vytrubujeme do sveta ako jedinú pravdu. Sme takí pyšní – a tak málo vieme. V túžbe vyniknúť šliapeme po vedomostiach odborníkov a napádame tých, ktorí nás zachraňujú. Akoby sme si nevážili ani svoj vlastný život. Lebo vážiť si – čokoľvek – nie je dnes  v móde. V móde je sloboda prejavu a my máme nebývalé možnosti prezentovať ho. Za najväčšiu príšeru podaktorí považujeme obmedzovanie tejto slobody a „vnucovanie správneho názoru“, bez ohľadu na to, ako je opodstatnený. Ktokoľvek môže napadnúť, spochybniť a rozdupať fakty, plynúce z poznatkov generácií a ovplyvniť tým generáciami overené postupy pri boji s našimi nepriateľmi. Stáročiami budovaná spolupatričnosť ľudského rodu, tá naša najmocnejšia zbraň, sa rozpadáva.

Ľudský život je vzácny dar. Dostali sme ho zadarmo, možno preto si ho nevieme vážiť. Od ostatnej pandémie uplynulo už sto rokov a pamätníci ostatnej svetovej vojny už takmer vymreli. Prečo ich musíme zažiť znova? To sme naozaj takí nepoučiteľní? To sme naozaj takí zhýčkaní blahobytom, že si nedokážeme uvedomiť, ako je nám dobre? Naozaj potrebujeme ucítiť dych smrti, aby sme si vedeli vážiť život?

Toto nie je o nich.

Toto je o nás…