Stále je to život

Milá Sonka, v prvom rade ťa asi musím poprosiť o prepáčenie, že som si požičal názov Tvojej knižočky do titulky týchto riadkov, ale nič lepšie som nevymyslel a tých zopár Tvojich stránok je natoľko obsažných, že vnášať do nich čokoľvek iné je zbytočné. Napísala si všetko. Vlastne by som ich ani nemal komentovať, to mi neprislúcha, a už určite ich nechcem hodnotiť, to by som si nedovolil, ale možno by som smel chvíľočku nechať znieť strunu, ktorú si vo mne rozoznela. Lebo zdá sa mi, že ti rozumiem. A porozumenie je – podľa mňa – veľká vzácnosť. Dnes viac ako kedykoľvek predtým…

Pravdaže, všetko chápať nemôžem. Moje zdravotné problémy sa s Tvojimi porovnať nedajú a do pocitov onkologického pacienta sa vžiť jednoducho nedokážem. Ja by som asi nevedel žiť bez nádeje. Ani bez budúcnosti. Ale – ako Ti povedal pán profesor – stále je to život, hoci iný…

Áno, porozumenie je veľká vzácnosť. Prečítal som si všetky knižočky, ktoré si v ostatnom čase napísala, a viac ako kedykoľvek predtým som sa utvrdil v tom, že písané slová sú tým najlepším spôsobom, ako vyjadriť to, čo je verbálne nevyjadriteľné. Osobný styk je totiž vždy zaťažený všetkými možnými predsudkami či skúsenosťami a signály tela vždy budú brániť signálom duše vyjadriť sa zrozumiteľne inej duši. Len samota pri písaní dokáže to, čo ústa a uši nevedia. Len v bezpečí svojej ulity vieme byť úprimní, bez strachu z nepochopenia.  

Hovorí sa, že človek by nezniesol život, keby poznal hodinu svojej smrti. No – ty ju už poznáš. Nezávidím ti to poznanie. A neviem, ako by som ho vydržal. Z fyzickej existencie na tomto svete zostane napokon len kôpka hliny a nič na tomto svete už neovplyvníme. Našťastie, existuje papier a písmenká a tie nás dokážu prežiť. Ba viac, dokážu o nás vypovedať viac, než kedy dokázali naše ústa. Videl som ťa len raz a ani si z toho stretnutia veľa nepamätám, ale tvoje písmenká som si prečítal veľakrát a vraciam sa k nim vždy znova, hlavne vtedy, keď sa mi svet zdá byť hrozný, život ťažký a ľudia neznesiteľní. Ty ma vždy postavíš na nohy. Ty mi vieš vždy znova povedať, že všetko je tak, ako má byť, že nič na svete nie je nové ani samoúčelné a že život aj smrť tu boli odjakživa spolu, ruka v ruke, a že my všetci sme len malé kolieska v obrovskom svete okolo. Prijať ten údel je ťažké, ale nevyhnutné. Napokon vždy zostane len tá kôpka hliny…

Je čudné, ako zle ľudia znášajú súcit. Akoby to bola hanba. Akoby nás priznanie, že potrebujeme pohladiť dušu, stavalo do úlohy žobrákov, čo sa nevedia brániť sami. Akoby sme sa báli, že nás naši blížni, poznajúc naše slabiny, akoby sme sa báli, že nás vysmejú či ponížia. Nedôvera sa stala našou každodennou spoločníčkou a núti nás k ostražitosti aj medzi najbližšími. Ľudskosť sa stala slabinou. Pohladenie duše čímsi, čo sa nepatrí. A hoci – tomu verím – každý z nás po tom pohladení túži, stále len machrujeme, akí sme odolní. Ešte dokážeme nájsť úľavu vo fyzickom objatí, objať srdcia si ale už nedokážeme…

Milá Sonka, zdá sa, že v ostatnom čase sa nám špirála života roztáča čoraz viac, akoby koniec sveta bol na dosah. Vytratil sa nielen ten súcit, ale aj porozumenie či empatia a život je čím ďalej tým viac o základnom pude: prežiť. A hoci by sme sa mohli mať oveľa lepšie, ako kedykoľvek v minulosti, stále trpíme. Viac ako vtedy, keď bol život ťažší, ale jednoduchší. Neviem, kde tá špirála končí, lebo stačí pár bômb a bude koniec, ale našťastie neviem, kedy to príde, a tak je stále nádej, že raz bude lepšie. Ale ak naozaj existuje niečo aj potom, keď sa tento náš život skončí, možno sa raz všetci zídeme tam kdesi, bez chorôb tela a strachu zo smrti, a možno pochopíme, aký to všetko malo zmysel. Možno raz si tam kdesi objímeme duše a nájdeme úľavu. Už sa na to teším…

Kto nenadáva, nie je kamarát

11.06.2024

V ostatnom článku som písal o svojej dovolenke v Egypte. Chcel som sa podeliť o krásne zážitky a snáď aj vniesť trocha optimizmu do toho nášho slzavého údolia tu na blogu. Aj keď som nespomenul zďaleka všetky radosti, s ktorými som sa tam stretol, napríklad tance na orientálnu muziku v mori, spojenú s výbuchmi smiechu rekreantov, alebo [...]

Strastiplný život slovenského dôchodcu

09.06.2024

Na svitaní, kým sa červené slnko vyvalí na bezoblačný blankyt oblohy, je morská hladina tichá a hladká ako zrkadlo. Len nepatrné vlnky zľahka a potichu pohládzajú piesočnú pláž ako jemné a nežné prsty obrovskej šíravy mora. Ticho a kľud. Ten obor pod nohami ešte spí. Až keď sa od obzoru kde sa nebo dotýka vody, rozprestrie ohnivý lúč až sem [...]

Všetko je inak

29.03.2024

Neviem, kto za to môže. Možno len odveká túžba objavovať. Možno len snaha odlíšiť sa. Nezapadnúť do davu, byť originálny. Možno len silnejúci dešpekt k odkazu predkov a ono pubertálne búrenie sa proti názorom otcov. Možno len boj o vlastný názor, čím bizarnejší, tým húževnatejšie obhajovaný. Všetko sa mení. Dobro je nazývané zlom, pravda [...]

France Politics

Macron ukončí politický pat vo Francúzsku. Čoskoro vymenuje nového premiéra

12.12.2024 20:19

Najpravdepodobnejšími kandidátmi na post nového premiéra sú centristický líder Bayrou, minister zahraničia Le Drian či minister obrany Lecornu.

Sýria

Šéf tureckej tajnej služby je v Damasku. Rokuje s povstalcami o novej vláde v Sýrii

12.12.2024 20:07

Do Damasku pricestoval aj šéf katarskej štátnej bezpečnosti Chalfán al-Kaabí.

Za budúcnosť kultúry, protest, pochod, otvorená kultúra

Kultúrna obec opäť v uliciach: Tisícky ľudí prišli na pochod proti krokom Šimkovičovej rezortu

12.12.2024 19:52, aktualizované: 20:01

Platforma Otvorená kultúra 17. novembra spustila akciu Slovenská kultúrna pochodeň a symbolická pochodeň sa prenášala z Humenného do Bratislavy.

Mark Rutte

NATO musí ísť na turbo s vojenskou výrobou, Rusko a Čína nás predbiehajú, varuje Rutte

12.12.2024 19:25

Generálny tajomník NATO varoval, že európsky obranný sektor je "príliš malý, roztrieštený a pomalý".

Štatistiky blogu

Počet článkov: 88
Celková čítanosť: 210911x
Priemerná čítanosť článkov: 2397x

Autor blogu

Kategórie