Založ si blog

Stále je to život

Milá Sonka, v prvom rade ťa asi musím poprosiť o prepáčenie, že som si požičal názov Tvojej knižočky do titulky týchto riadkov, ale nič lepšie som nevymyslel a tých zopár Tvojich stránok je natoľko obsažných, že vnášať do nich čokoľvek iné je zbytočné. Napísala si všetko. Vlastne by som ich ani nemal komentovať, to mi neprislúcha, a už určite ich nechcem hodnotiť, to by som si nedovolil, ale možno by som smel chvíľočku nechať znieť strunu, ktorú si vo mne rozoznela. Lebo zdá sa mi, že ti rozumiem. A porozumenie je – podľa mňa – veľká vzácnosť. Dnes viac ako kedykoľvek predtým…

Pravdaže, všetko chápať nemôžem. Moje zdravotné problémy sa s Tvojimi porovnať nedajú a do pocitov onkologického pacienta sa vžiť jednoducho nedokážem. Ja by som asi nevedel žiť bez nádeje. Ani bez budúcnosti. Ale – ako Ti povedal pán profesor – stále je to život, hoci iný…

Áno, porozumenie je veľká vzácnosť. Prečítal som si všetky knižočky, ktoré si v ostatnom čase napísala, a viac ako kedykoľvek predtým som sa utvrdil v tom, že písané slová sú tým najlepším spôsobom, ako vyjadriť to, čo je verbálne nevyjadriteľné. Osobný styk je totiž vždy zaťažený všetkými možnými predsudkami či skúsenosťami a signály tela vždy budú brániť signálom duše vyjadriť sa zrozumiteľne inej duši. Len samota pri písaní dokáže to, čo ústa a uši nevedia. Len v bezpečí svojej ulity vieme byť úprimní, bez strachu z nepochopenia.  

Hovorí sa, že človek by nezniesol život, keby poznal hodinu svojej smrti. No – ty ju už poznáš. Nezávidím ti to poznanie. A neviem, ako by som ho vydržal. Z fyzickej existencie na tomto svete zostane napokon len kôpka hliny a nič na tomto svete už neovplyvníme. Našťastie, existuje papier a písmenká a tie nás dokážu prežiť. Ba viac, dokážu o nás vypovedať viac, než kedy dokázali naše ústa. Videl som ťa len raz a ani si z toho stretnutia veľa nepamätám, ale tvoje písmenká som si prečítal veľakrát a vraciam sa k nim vždy znova, hlavne vtedy, keď sa mi svet zdá byť hrozný, život ťažký a ľudia neznesiteľní. Ty ma vždy postavíš na nohy. Ty mi vieš vždy znova povedať, že všetko je tak, ako má byť, že nič na svete nie je nové ani samoúčelné a že život aj smrť tu boli odjakživa spolu, ruka v ruke, a že my všetci sme len malé kolieska v obrovskom svete okolo. Prijať ten údel je ťažké, ale nevyhnutné. Napokon vždy zostane len tá kôpka hliny…

Je čudné, ako zle ľudia znášajú súcit. Akoby to bola hanba. Akoby nás priznanie, že potrebujeme pohladiť dušu, stavalo do úlohy žobrákov, čo sa nevedia brániť sami. Akoby sme sa báli, že nás naši blížni, poznajúc naše slabiny, akoby sme sa báli, že nás vysmejú či ponížia. Nedôvera sa stala našou každodennou spoločníčkou a núti nás k ostražitosti aj medzi najbližšími. Ľudskosť sa stala slabinou. Pohladenie duše čímsi, čo sa nepatrí. A hoci – tomu verím – každý z nás po tom pohladení túži, stále len machrujeme, akí sme odolní. Ešte dokážeme nájsť úľavu vo fyzickom objatí, objať srdcia si ale už nedokážeme…

Milá Sonka, zdá sa, že v ostatnom čase sa nám špirála života roztáča čoraz viac, akoby koniec sveta bol na dosah. Vytratil sa nielen ten súcit, ale aj porozumenie či empatia a život je čím ďalej tým viac o základnom pude: prežiť. A hoci by sme sa mohli mať oveľa lepšie, ako kedykoľvek v minulosti, stále trpíme. Viac ako vtedy, keď bol život ťažší, ale jednoduchší. Neviem, kde tá špirála končí, lebo stačí pár bômb a bude koniec, ale našťastie neviem, kedy to príde, a tak je stále nádej, že raz bude lepšie. Ale ak naozaj existuje niečo aj potom, keď sa tento náš život skončí, možno sa raz všetci zídeme tam kdesi, bez chorôb tela a strachu zo smrti, a možno pochopíme, aký to všetko malo zmysel. Možno raz si tam kdesi objímeme duše a nájdeme úľavu. Už sa na to teším…

Je taká chvíľa

02.04.2022

Stále ťa vidím. Stojíš tam v tom mrazivom vetre, čo sviští pomedzi staré tuje, chvejúc sa zimou a vzlykmi, nad otvoreným hrobom svojej mamy, v očiach so slzami a prázdnotou. Si úplne sama. Napriek tomu, že na pohreb prišlo prekvapujúco veľa ľudí, pravdaže, väčšinou starých dedinských babiek, ktoré chodia na všetky pohreby, a napriek zopár [...]

O úcte k životu

30.03.2022

Vo svetle ostatných udalostí na tomto našom svete sa znova dostáva do popredia základná otázka našej existencie: byť či nebyť. Naše životy sú atakované takými príšerami, ako je smrteľný vírus aj vojna. A znova sa ukazuje, ako sme schopní či ochotní týmto príšerám čeliť. Na rozdiel od príšer minulosti, kedy sme o prvoradosti života nepochybovali, [...]

Súmrak autorít a vláda diletantov

18.01.2022

Je to čudná doba. Slobodný prístup k informáciám a možnosť verejne vyjadriť svoj názor na čokoľvek priniesli niečo, čo nás v minulosti ani nenapadlo: záplavu dezinformácií a šialených konšpirácií, ktoré prehádzali logiku aj zdravý rozum a vyplavili na svetlo božie aj to, čo by sme sa kedysi hanbili vypovedať, aby nás nepokladali za bláznov. [...]

najvyssi sud

Obvinení v kauze Parketár zostávajú vo väzbe

10.08.2022 15:33

Súd dospel k záveru, že u všetkých obvinených sú dôvody preventívnej väzby dané

Ukrajina Rusko Krym výbuchy základňa uarus

Prečo nemôže Kremeľ povedať pravdu o tom, čo sa stalo na Kryme?

10.08.2022 14:25

Kremeľ váha, či obviniť Ukrajinu z úderov na Kryme. Takéto obvinenie by totiž vrhlo zlé svetlo na kvalitu ruskej protivzdušnej obrany.

nemocnica, lekár, zdravotníctvo

Lekárska komora: Riešenie platov lekárov nestačí, potrebné sú systémové zmeny

10.08.2022 14:20

Neakceptovanie názoru zdravotníkov na fungovanie systému zdravotníctva podľa SLK ohrozuje jeho základnú udržateľnosť.

láska, sex, obťažovanie

Moderátorka obvinila primátora Sabinova z obťažovania. On to odmieta

10.08.2022 13:25

Pritlačil ma k sebe a neskôr rukou pokračoval až na môj bok, opísala incident moderátorka.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 59
Celková čítanosť: 127658x
Priemerná čítanosť článkov: 2164x

Autor blogu

Kategórie