miromak

Pubertálne prejavy sa – popri prevracaní histórie a degradácii kultúry aj morálky – stali jedným z fenoménov dnešnej doby. Ak bolo kedysi hlavným poslaním výchovy pripraviť dieťa pre samostatný život a naučiť ho zásadám fungovania ľudskej spoločnosti, dnes sa už aj slovo „výchova“ stalo nežiadúcim, totalitou zaváňajúcim anachronizmom. Kým v minulosti sme sa za svoje pubertálne prejavy hanbili a preto sa ich snažili čo najskôr zbaviť, dnes sú pokladané za čosi priam rozkošné, na čo má každý adolescent akýsi zákonitý nárok. Bez ohľadu na to, koľko škody  narobia. A aj bez ohľadu na to, že adolescent už dávno dosiahol vek dospelosti.

Jedným z typických znakov puberty je absencia zodpovednosti. V minulosti nás jej učil najmä otec, a čo nestihol on, to doháňala základná vojenská služba. Keď nás v rámci ministerskej previerky vyháňali poplachom každú noc na buzerák a po kontrole zasa späť, niektorí si už ani do kanád neobúvali ponožky. Vedeli, že za hodinu budú zasa v posteli. Napokon nám ale povedali, že sa musíme o pol druhej nadránom okamžite presunúť na desať kilometrov vzdialenú strelnicu. V plnej poľnej, v dvadsaťstupňovom mraze.  Zrýchlený presun po zmrznutej oráčine a v úplnej tme preveril nielen naše telesné schopnosti, ale aj mieru zodpovednosti a spolupatričnosti. Tých, ktorým už po prvom kilometri krvácali nohy sme museli niesť na pleciach…

Dnes tu máme už dospelú generáciu mladých mužov, ktorí vyrastali bez (zakázanej) výchovy otca a zrušenej ZVS, takže zodpovednosti a spolupatričnosti ich nikto nenaučil. Naopak, od malička vyrastajú s vedomím svojich práv a o povinnostiach nechcú vedieť nič.  To preto sa dnes tak často používa výraz „sebastrednosť“, čo je len novší výraz pre sebectvo. Sebastrední  pubertiaci, ktorým mamička ešte na vysokej čistila topánky a nosila raňajky do postele, nastúpili do riadiacich funkcií a dirigujú našu spoločnosť. Výsledky vidno na každom kroku. Namiesto zamýšľania sa nad spôsobom, ako robiť svoju prácu zodpovednejšie, trávia more času nad hľadaním výhovoriek a vinníkov, zodpovedných za svoje zlyhania. Obviňovať rodičov, ako sa to dnes deje, je dosť nefér, lebo klíma spoločnosti každý náznak výchovy potláča. O rozmaznanom faganovi počujete zriedka, zato „despotov“ sú plné noviny. Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, je trestný čin, a puberte nič nebráni vyčíňať donekonečna. Výsledky vidno všade…

Neviem, či sa ešte dá vrátiť starým osvedčeným spôsobom, ale je možné, že degenerácia spoločnosti si to sama vynúti. Inak nás čaká čoraz horšia budúcnosť…