miromak

V jednej z knižiek mojej mladosti sa píše, že Indiáni nemajú radi, keď im ktosi pripomína, že mu čosi dlhujú. „Urobia síce, čo od nich dotyčný požaduje, ale viac ho nepoznajú“.

Nuž, zdá sa mi, že Indiáni už docválali aj na Slovensko. Vďačnosť je pre nich neznámy pojem. Aj také obyčajné vrátenie požičaného. A pokladajú za prejav šikovnosti, ak s tým vybabrú. Morálny aspekt takého chovania odobria nejakou šikovnou výhovorkou, lebo výhovorky dnes nahradili zodpovednosť. A stačí, ak sa niekdajší charakterový nedostatok premenuje, a ide to. To, čo by kedysi bolo jednoznačným chrapúnstvom je dnes – napríklad – vlastným názorom. A ten je posvätný.

Jeden z našich najznámejších komentátorov dneška, ktorého nesmiem menovať, napísal, že Slováci nikdy neboli obchodníci. Nemáme vraj obchod v krvi. Nuž, aj toto sa mení. Tak, ako sme sa naučili predávať nepotrebné sprostosti zabalené v ligotavom obale, tak sme aj niekdajšie charakterové vady obalili do moderného hávu a toľkokrát tú lož opakujeme, až jej všetci uveria. Krásne, presné a írečité slovenské pomenovanie chrapúňa dnes vyslovujeme ako „kontroverzný“. Je to oveľa slušnejšie – a slušnosť je povinná. Že sa v tej slušnosti stráca pravda, to nás až tak netrápi. Lebo pravda sa s rozvojom internetu stala relatívnou viac ako kedykoľvek v minulosti.

Nuž čo, učíme sa. Slovensko sa vraj hlási k západnej kultúre. Našu niekdajšiu skromnosť a pracovitosť odfúkol západný vietor a skromného a pracovitého človeka sme premenovali na hlupáka. Asi sme to tak chceli. Alebo nie?