miromak

Život na tomto svete je plný problémov, starostí, bolestí a odriekania, zúfalstva, ťažkostí, násilia, klamstva, podvodov, utrpenia, nevďaku a sklamania. Nevybrali sme si ho sami a zväčša ho ani dobrovoľne nekončíme. V bolestiach sa doňho rodíme, v bolestiach z neho odchádzame. Je to veľmi nespravodlivé a nedokážeme s tým nič urobiť. Sme ako tie pierka na vlnách oceánu a potácame sa svetom bez toho, aby sme sa niekedy dozvedeli, aký to má zmysel.

Čo s tým?

Priznám sa, nie dosť dobre chápem tých, ktorí svoj život trávia vyhľadávaním vyššieuvedených hrôz, rýpu sa v nich, trápia sa nimi a zoširoka ich rozoberajú. To, že život nie je vždy prechádzka ružovou záhradou predsa pochopí každý z nás najneskôr v puberte, a tiež to, že boj s nimi je zväčša márny. Isteže v nevyhnutných prípadoch bojovať treba, ale nechať si otráviť celý život bojom svedčí o nedostatku úcty k tomu životu. Don Quijote je literárna postava, ktorej kopírovanie je znakom detinskosti a nezrelého ducha. Takéto odtrhnutie od reality má potom neblahé následky, napríklad nedôveru k odborníkom a dokonca hazard so životom nielen svojím, ale aj svojich blížnych. Stačí nepredvídaná pohroma, napríklad pandémia, a to odtrhnutie sa prejaví naplno.

Najväčšou devízou človeka na jeho historickej púti je – prispôsobivosť. Len s ňou sme mohli preplávať stáročiami, len poučením sa z chýb sme dokázali dosiahnuť ako živočíšny druh to, čo sme dokázali. Každá generácia odovzdáva svoje poznatky tej nasledujúcej a práve to odovzdávanie skúseností je tým štítom, ktorý nás chráni pred nástrahami tohto sveta. V ostatnom čase nás však naša pýcha, náš pocit všemohúcnosti a naša túžba byť originálny priviedla k pohŕdaniu skúsenosťami našich predkov. Snáď nikdy v minulosti nebol taký dešpekt k múdrosti starších, nikdy predtým nebola mládež taká zanietená pre veci nepodstatné a opitá súčasnosťou. Možno za to môže technický pokrok a fakt, že nikdy v minulosti sme sa nemali tak dobre ako teraz. Zvykli sme si na donkichotovský svet fantázie na obrazovkách monitorov, zvykli sme si robiť len to, čo nás baví. Tam, kde je potreba fyzickej a často špinavej a namáhavej práce, tam budeme mladých hľadať márne. Nášmu virtuálnemu svetu tiež nevyhovuje ani požiadavka zodpovednosti, keďže na zrušenie našich chýb stačí stisnúť klávesu Delete. Tam, kde je treba osobnú, nielen virtuálnu zodpovednosť, tam sa nikto nehrnie. To preto máme nedostatok zdravotníkov. Reálny život je aj námaha, aj zodpovednosť. Riešiť problémy sveta spoza klávesnice je detinské. Aj k tým počítačom sme sa dostali len vďaka tomu, že sme dokázali spojiť využiť poznatky našich predkov, tak prestaňme vypisovať články o mentálnom otroctve, a neútočme na tých, ktorí sú disciplíne a zodpovednosti schopní, len preto, lebo my zodpovední nevieme byť. Reptať na tých, ktorí nám vďaka svoje schopnosti prispôsobiť sa ten počítač vymysleli a vyrobili je ako hrýzť ruku, čo nás kŕmi. Ak by mnohí ľudia neobetovali kus osobnej slobody spoločnému cieľu, nikam by sme sa neposunuli.

Nikdy v minulosti sme nemali toľko tej slobody ako teraz. Ani za otrokára, ani za feudála, ani za komunistu. Občas sa zdá, že tej slobody máme až priveľa. Skúsme sa nad tým zamyslieť a neničiť to, čo sme za stáročia vybudovali. Život môže byť krásny, a sme tu len raz…