miromak

Niečo som nestihol.

Nepomohol som všetkým ľuďom, ktorí to potrebovali, nestihol som tú správnu chvíľu, kedy som im mal byť nablízku, a aj keď viacerí hovoria, že som urobil oveľa viac, ako bola moja povinnosť, myslím si, že človek by mal robiť pre potrebných aj to, čo mu káže aj človečina a cit. Tento list je niečo ako „lístoček z brezy“, ktorý dolu vodou pláva, ako v tej pesničke, a dúfam, že dopláva ako moje hlboké ospravedlnenie k tým, ktorým som pomôcť nestihol.

Hovorí sa, že všetci sme omylní, všetci robíme chyby, ale je dôležité uvedomiť si to, poučiť sa a neopakovať ich. Kto má odvahu otočiť sa a obzrieť za svojím životom, určite uvidí veľa toho, čo by urobil inak či neurobil vôbec. Pred svojím vlastným svedomím neplatia žiadne výhovorky, lebo to je len sebaklam. A aspoň seba by sme klamať nemali. Sú veci, ktoré sa napraviť nedajú, ani keby sme sa mohli vrátiť v čase. Ale sú aj také, ktoré nám nedovolí napraviť len naša ješitnosť. Alebo nedostatok úcty k životu či smrti iných. Tú už nezmyje nič. Smrť je taká definitívna, že si to my živí uvedomíme vždy až potom, keď príde. Nikdy nie skôr. Vždy máme spústu výhovoriek, ktorými ospravedlňujeme svoju nevôľu pomáhať, a vlastne celý život strávime vymýšľaním dôvodov, prečo sme to či ono neurobili, prečo sme to či ono urobili inak, ako vieme, že by to bolo správne, a tak sa celý život iba vyhovárame. Človečinu aj cit celý život len fackujeme. Niekedy preto, lebo ju venujeme tým, ktorí si ju nezaslúžia, a niekedy preto, lebo jednoducho nedokážeme byť spravodliví. Áno, aj krivda z nespravodlivosti nám kriví chrbticu. A nie každý dokáže tú skoliózu napraviť sám.

Všetci robíme chyby. Každý z nás bol niekedy inde, než mal byť. Ja viem, že som mal byť častejšie so svojimi bratmi, ktorí zomreli oveľa skôr, ako mali, a nepomôže mi ani výhovorka, že som opatroval ich mamu, keď oni to nedokázali – nech už mali dôvody akékoľvek. Seba klamať nemusím: mohol som. Dnes už sú mŕtvi všetci, a ja si tu môžem iba ak spytovať svedomie. A ublížil som aj mnohým iným ľuďom, aspoň to tak cítim, hoci oni možno ani nie, lebo už sa obrnili tým, že spravodlivosť nečakajú. To ma mrzí. Ja v spravodlivosť dúfam, a ak je to možné, snažím sa o ňu. To by sme mali všetci. Nemuseli by sme o ňu prosiť v kostoloch, ale mohla by byť aj tu, na zemi. A nemuseli by sme posielať lístočky do neba k tým, ktorí ich zrejme nikdy nedostanú…