miromak

Známy slovenský ekonóm a skeptický prognostik prof. Peter Staněk v jednom zo svojich ostatných vystúpení predpovedal súmrak dnešnej civilizácie, tzv. západnej kultúry, a načrtol cesty, ktorými sa môže náš svet uberať ďalej. Zničí nás naša vlastná rozpínavosť? Alebo dokážeme ísť cestou udržateľného rozvoja? Dáme sa na cestu východných kultúr, či nás pohltí arabský fundamentalizmus? Tá naša kultúra vybabrávania, kedy úspech je založený na klamstve, polopravdách a účelových dezinformáciách, to zjavne nemá budúcnosť. Pravda vždy vypláva na povrch, hoci si už ktosi namastil vrecká. Ale peniaze nie sú podstatné. Spoločnosť bez morálky sa vždy prepadne do bahna vlastnej lži, a doplatia na to všetci.

Nedá sa nič robiť, pravda si raz tie topánky obuje a vykope nimi každú lož na smetisko dejín. A my vzhliadneme od tých našich monitorov na svet taký, aký je v skutočnosti. Záleží len na nás, ako veľmi pri tom zaplačeme…

Myslím, že cesta, ako z toho marazmu vyjsť s aspoň čiastočne zdravou kožou, tu už je. Veľmi sa mi páči spôsob života vo východnej Ázii. To preberanie zodpovednosti, nielen osobnej, ale aj kolektívnej. To zotrvávanie na tradičných hodnotách, aké stanovil už dávno Konfucius, hoci my sa z nich  dnes len smejeme. To rozoznávanie vecí dôležitých a podružných, ktoré vedú Číňanov či Japoncov na ceste ich života a ktoré im pomáhajú nájsť tú správnu cestu, na rozdiel od nás, nervóznych z vlastnej nedokonalosti, napriek tomu, že sa samoľúbo označujeme za kráľov tvorstva. Ja pán, ty pán – a robiť nemá kto. Tam, kde je ťažká práca alebo zodpovednosť, tam niet nikoho. Každý sa chce len baviť a brať za to peniaze. Kedy už prestaneme pokladať tých naozaj potrebných za chudákov, ktorí neboli dosť šikovní? Kedy už konečne zvíťazí spravodlivosť? Nuž, vtedy, keď jej to dovolíme. Keď sa prestaneme skrývať za funkcie a posty a ukážeme na darebákov a parazitov a vykážeme ich tam, kam patria. Keď dokážeme, tak ako tí Japonci na ostatných majstrovstvách sveta vo futbale, upratať po sebe vlastný neporiadok a nebudeme mať pocit, že nám spadne koruna z hlavy. Keď prestaneme povyšovať svoje egá či svoju bohorovnosť na najvyššiu hodnotu a dokážeme skloniť hlavu pred tým, čo je oveľa dôležitejšie. Keď kultúru vybabrávania konečne pošleme tam, kam už dávno patrí…