Mal som takú kamarátku. Hoci o sebe tvrdí, že má španielsku krv, je to Slovenka ako repa. Rozprávala mi, a neskôr to aj napísala, že ako malé dievča v Mikulášskom čase bola vyzvaná, aby pánovi Mikulášovi ukázala, ako pekne sa vie modliť. Zareagovala slovami: Ani bohovi. Tým nasrdila všetkých, najmä svoju mamu, od ktorej hneď aj dostala prvý mikulášsky darček: poriadnu na zadok.
Tá moja kamarátka už nie je mojou kamarátkou. Urazila sa. Asi si myslí, že aj odo mňa dostala na zadok. Nečudujem sa. Som o dosť starší, aj bradu mám takmer mikulášsku. Skôr si ale myslím, že na vine je to jej slovenstvo. My Slováci sa totiž urážame radi. Je to naša reakcia v situácii, keď sa nás ktosi snaží presvedčiť, že sa mýlime. Lebo uznať komusi jeho pravdu – to vôbec nie je slovenské. Naopak, veľmi slovenské je podozrievať kdekoho z nekalých úmyslov a protestovať, vždy, všade a proti čomukoľvek. Je úplne jedno, kto a čo navrhne, ak nám je nesympatický – a to je najdôležitejšie – odmietame to s razanciou uragánu. Spojiť sa za dobrú myšlienku – to nie, ale v spojení proti sme jednotní až-až. Ani bohovi!
V porovnaní s inými sme pomerne malý národ. Napriek tomu by sme mohli dokázať veľa, lebo máme veľa šikovných aj vzdelaných ľudí, ale „múdrosť nie sú vedomosti“. Má pravdu. Aj ona vie toho naozaj veľa, klobúk dolu, ale – ako typickej Slovenke – aj jej tá podozrievavosť, urážlivosť a nedôvera bráni reagovať aj múdro. Je to škoda. Mohli sme byť priatelia doteraz. Priateľstvo je vždy lepšie ako nevraživosť. Žiaľ, v našich zemepisných šírkach je zvykom zaťať sa. Najmä zaťať sa v nevraživosti. A nepovoliť. Ani bohovi. Možno je na vine to, že odjakživa sa s nami ktosi snažil vybabrať, takže už sme nedôverčiví akosi preventívne. A tiež si myslíme, že dôvera je prejavom hlúposti. Len hlupák predsa nevidí, keď s ním ktosi chce vybabrať. Aj keď nechce. Motáme sa v močiari nedôvery, blato sa nám lepí na päty a nie a nie sa pohnúť dopredu. Stále čakáme na Jánošíka, ktorý vyrieši naše problémy, stále si volíme kohosi, kto to má v náplni práce, a stále dokola zažívame sklamanie z toho, že to ani tentoraz nie je ten pravý. Ani bohovi si nevieme vybrať toho, kto nás spasí.
Poznám viacero ľudí, ktorí žijú v zahraničí a väčšina z nich sa domov vrátiť nechce. Vraj toľko nevraživosti, závisti a hlúposti inde niet. Vraj my sa tu už nevieme dohodnúť ani na pozdrave. Pandémia Covidu ukázala, že sme sa ani za dvesto rokov nezmenili. A vraj si už ani život nevážime. Nuž – asi je nám príliš dobre. Socializmus nás naučil spoliehať sa, že všetko za nás urobí ktosi iný. Stále voláme po slobode, ale ak niečo pokašleme, hľadáme vinníka všade inde, len v sebe nie. Priznať si vinu – ani bohovi.
Nie, naozaj nie sme horší ako iní, ba v mnohých ohľadoch sme aj čestnejší ako tí, čo by nás chceli učiť morálke. Len nám komplexy zatemnili zrak a už nedokážeme byť objektívni. Chcelo by to prečistiť okuliare…
Celá debata | RSS tejto debaty