miromak

Stále ťa vidím.

Stojíš tam v tom mrazivom vetre, čo sviští pomedzi staré tuje, chvejúc sa zimou a vzlykmi, nad otvoreným hrobom svojej mamy, v očiach so slzami a prázdnotou.

Si úplne sama.

Napriek tomu, že na pohreb prišlo prekvapujúco veľa ľudí, pravdaže, väčšinou starých dedinských babiek, ktoré chodia na všetky pohreby, a napriek zopár členom rodiny, ktorí si našli čas až v tento deň, ale ani jeden v predošlom mesiaci, kedy si trávila s mamou dni aj noci a prežívala všetky tie hrôzy, ktoré vie progresívna rakovina spôsobiť, kedy si padala od únavy a zúfalo zachraňovala to, čo sa zachrániť nedalo.

Je taká chvíľa, kedy si úplne sama.

Pozeral som sa na teba spomedzi tých cudzích ľudí a nemohol ti pomôcť, lebo tá tvoja mama sa rozhodla, že už aj ja som cudzí. Viem, možno som mal stáť vedľa teba a porušiť tak jej vôľu, možno som mal riskovať, že ma tá rodina odoženie, ale to vieš, že sa nikdy nevtieram tam, kde o mňa nestoja a spôsobiť škandál na pohrebe je to posledné, čo by som chcel.

Tak si bola sama.

Až potom, keď sme my, cudzí ľudia, v zástupe prichádzali k hrobu, nasypali na rakvu lyžičku hliny, aby sme tak odsúhlasili, že tvoja mama už patrí do zeme, a podali ruku všetkým pozostalým, až vtedy som ťa objal a zašepkal ti: drž sa, dievčatko moje.

Je taká chvíľa…

Tak ti tu teraz píšem tento list, hoci tu som si zvykol posielať dopisy len tým, ktorí už nežijú. Áno, možno napíšem aj tvojej mame, teraz ale mám pred sebou teba a ty si tá najdôležitejšia, práve preto, že žiješ a práve preto, že ešte žijem ja. Lebo možno už zanedlho ti nenapíše nikto a ty budeš znova stáť nad hrobom a už nebude nikoho, kto by ťa objal.

Drž sa, dievčatko moje…