miromak

Milý Julko,

všeličo sme vtedy v Tepliciach prebrali. Tých nebezpečenstiev, ktoré nášmu národu hrozia, bolo oveľa viac, než si vo svojej knižke spomenul a – ako sa ukázalo – naše obavy boli opodstatnené. To, čo na javisku alebo v knižke vyzerá ako humor, je v skutočnosti veľmi vážne, a zodpovedný človek, ako sme my dvaja, musí mať z toho na čele vrásky, ale – ako si upresnil – humor Ťa živil a za pochmúrne diagnózy by Ti nikto nezaplatil. Takto si mal plnú sálu a k serióznej diagnostike nášho národa bola potrebná komornejšia atmosféra. Spomenul si viacero prípadov, ktoré sa Ti s našimi rodákmi prihodili a veru nad niektorými ostáva rozum stáť. A tak sme vedno podľahli našej spoločnej záľube v generalizovaní a načrtli niektoré – ako sa zdá – vlastnosti pre náš národ typické. Tak napríklad také škatuľkovanie. Slovák si – v besnej túžbe vyznať sa v tom chaose okolo seba – potrebuje osoby, zvieratá aj veci zaškatuľkovať. Svinka patrí do chlievika a zradca národa do basy. A posúdiť, kto je svinka a kto zradca je jeho neodňateľné právo. Alebo taká personalizácia. Z pestrej plejády opytovacích zámen v našej rodnej reči, ako sú napríklad Čo, Kde, Kedy, Ako – ho najviac zaujíma zámeno Kto. Keď počuje meno, hneď vie odpoveď na všetky ostatné. Ani čítať nemusí.

Vieš, ak by všetky nebezpečenstvá zostali len v latentnej forme, mohli by sme sa im vyhnúť. Stačilo by sa o ne zaujímať, vyhľadať si informácie Z OBOCH STRÁN a vytvoriť si na ich základe vlastný názor. Slovák je ale tvor zásadový. Najprv si vytvorí názor a potom hľadá dôkazy, ktoré ho podporujú. A ostatné zásadne odmieta. A keby len to, v spojení s túžbou po škatuľkovaní a personalizácii nadobudne silný citový vzťah ku každému podľa toho, či patrí alebo nepatrí do jeho chlievika. Je úplne jedno, kto je ten, čo nezdieľa jeho – zväčša názorový – chlievik, môže mať aj desať titulov, môže byť vo svete uznávaný a môže mu aj život zachrániť, pre neho je to nepriateľ. A basta ! Hľadanie a nachádzanie nepriateľov bolo, je a zrejme aj bude jedným z najobľúbenejších slovenských  športov. Toto nebezpečenstvo prináša neblahé výsledky, napríklad v podobe tisícov mŕtvych spoluobčanov. Toto už rozhodne nie je latentné nebezpečenstvo, toto je výsledok. Ale priznať si svoj diel spoluviny – to sa nenosí.

Milý Julko, pod mojimi listami Tebe sa zišlo zopár našich rodákov, ktorí vyjadrili svoj názor. Zväčša tak, že mi vynadali. Takmer nikto nepíše nič o jeho obsahu, zato všetci vedia, že som ich nepriateľ. Klasickým príkladom je jeden, čo napísal, že ho nečítal, ale je proti. Nuž, aký lepší dôkaz pravdivosti týchto riadkov treba? Ak sme teda vtedy hovorili o typických vlastnostiach nášho národa, musím tam – žiaľ – zaradiť aj nenávisť. Triedny nepriateľ tu šarapatí aj dlho po rokoch „totality“. Súvisí to s vyššiemenovanou zásadovosťou a neschopnosťou objektivity. Ako si napísal: „Keď sa Slovák zatne, nepohne ním nič“. Tu končí každý dialóg. Ale zaťať sa v nenávisti – kam to povedie?

Keď sme sa vtedy rozchádzali, podali sme si ruky a Ty si mi povedal, že Ti bolo cťou stretnúť takého múdreho a rozhľadeného človeka. Nuž, ďakujem, nápodobne. Škoda len, že už sa nikdy nestretneme… alebo… ktovie…