miromak

Milý Julko, napadlo mi (to „mi“ musím zdôrazniť, lebo istá moja fanúšička si z celého môjho článku vybrala len slovko „ma“, aby ma mohla zvoziť za nesprávny pravopis – a už vidím, ako jej pri slove „fanúšička“ nadskočili okuliare), nuž teda napadlo mi, čo všetko sme pri našom stretnutí nestihli. Debatovali sme hlavne o nebezpečenstvách, ktoré nášmu národu hrozia, a ako správni rodoľubi aj hľadali spôsoby, ako tým nebezpečenstvám zabrániť, aby sa nerozrástli – ako sa hovorí – ako huby po daždi. To sme ešte netušili, aká búrka sem dorazí. Prívalové dažde pandémie nielen dôkladne osprchovali našu krajinu a zdecimovali obyvateľstvo, ale povymývali duše preživších až do základu. O takomto nebezpečenstve sme ani nechyrovali. To už nie je také to latentné nebezpečenstvo, ktoré je odvrátiteľné prevenciou, to je priam bomba do hlavy. A duše sa prejavili. No poviem Ti, som na tomto svete už pekných pár rôčkov, ale také prekvapenie som ešte nezažil. A Ty – ako Ťa poznám – by si určite „zíral“ tiež. Čo všetko majú naši rodáci poukrývané v dušiach, to by nevymyslel ani majster hororu Hičkok. Takmer by som uveril, že ich ktosi naprogramoval na sebazničenie. Ako inak sa dá vysvetliť, že používajú všetku svoju energiu na boj s tými, čo ich chcú zachrániť. Hoci všetci bez problémov absolvovali očkovanie proti kiahňam či záškrtu a o jeho potrebe ani nezapochybovali, v prípade smrteľnej pandémie naraz otočili o 180 stupňov. Neviem, či je to už zblbnutosť z tej záplavy takzvanej virtuálnej reality, v ktorej sa teraz topíme, alebo nás už naozaj ovládajú mimozemšťania – či ký parom –  ale samovražedný výsledok je zjavný. Ak to ktosi naplánoval, teší sa. Skočili sme mu na lep a zareagovali presne tak, ako predpokladal. Sme „ještě větší blbci, než doufal“.

Ach áno, Julko, musím sa krotiť. Prepáč, asi nemám v sebe toľko tolerancie a lásky ako Ty a ľudská hlúposť ma vie vytočiť. Prišiel som kvôli tomu aj o niekoľko priateľov, ale zasa si myslím, že priateľstvo je práve o tom – upozorniť priateľa, keď sa mýli. A zvlášť vtedy, keď ho ten omyl môže stáť život. Aj keď Einstein kedysi povedal, že ľudská hlúposť je nekonečná, aj hlúpy človek má právo na život a preto ho treba chrániť.

Vieš, odkedy nie si medzi nami, všeličo sa zmenilo, hoci možno len zdanlivo. Možno to všetko v nás bolo odjakživa a teraz, keď sme sa už zbavili “totality“ , môžeme vyjaviť aj to, čo sme sa vtedy hanbili či báli. Nikto ma nepresvedčí, že medzi národmi nie sú rozdiely a že nemáme svoje špecifiká. Písal si, že náš národ je „cudný“, ja by som tam ale pridal aj ten mäkčeň. Sme čudní. Napríklad v tom – asi geneticky – zakódovanom Jánošíkovskom komplexe, ktorý nám velí držať palce skôr zbojníkom ako žandárom.  A ak ktosi spácha hriech, neodsudzujeme jeho, ale toho kto ho udá. Preto nečudo, že sa u nás tak darí podvodníkom a zlodejom každého druhu. Akiste len z čírej útlocitnosti a tolerancie už gaunera nevoláme gaunerom, ale „kontroverzným“. A zákopová vojna, ktorú vedieme s každou vládou a odnepamäti – už len tak akosi z princípu a hoci sme si ju sami zvolili – v nás vyvoláva akýsi dobrý pocit, že bojujeme proti bezpráviu. Lebo krivdy v našich dušiach by sme mohli prehadzovať lopatami. Systému hodnôt, aký sme si časom vypestovali, naraz nevyhovuje ten, kto nás chce zachrániť, a toho, kto v ankete o najväčšieho Slováka skončil na druhom mieste, ktosi z nás nazval fašistom, čo je dnes bežná nadávka, a keď sa spomínajú mená a myšlienky našich buditeľov, do komentárov ktorýsi Slovák napíše, že nechápe, prečo by sme mali mať nutkanie vyťahovať z hrobov zdochliny a ich myšlienky. Veru, presne tak. Slováci ma dokážu stále prekvapovať. Aj výberom svojich celebrít. Napríklad taký Emil Hodál. Ten sa preslávil výrokmi ako: „Nech skape slovenská štátnosť a samostatnosť“, alebo na adresu staších: „Budete prví, ktorých budeme strieľať“. A netvrďte, že to nie je celebrita, veď bol vo všetkých novinách…

Nuž veru tak, Julko, všeličo sa zmenilo. Rodení rodoľubi to dnes majú ťažké. Zdá sa, že Slovák znesie  všetko, okrem toho, kto ho chce zachraňovať. Okrem toho, kto ho chce poučovať, či nedajbože vychovávať. To sa dnes nesmú ani deti. Nový človek, o ktorom si písal, je o dosť iný, ako si dúfal. Bolo by ešte o čom písať…