miromak

Milý Julko, píšem Ti už druhý list, lebo to, čo sa tu udialo po zverejnení môjho prvého je čosi, čomu by si neuveril. Z Tvojich Listov Slovákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia je zjavné, ako Ti na rodákoch záleží a ako veľmi by si im chcel pomôcť v boji proti neduhom, ktoré našu spoločnú krajinu sužujú. Nie sú to – chválabohu – ani zemetrasenia, ani cunami, ale – ako si správne napísal – väčšinu z nich si spôsobujeme sami.

Rád spomínam na naše stretnutie v Tepliciach, kedy sme dlho sedeli a debatovali o všetkom možnom, a aj na to, ako sme si potykali a spriatelili sa, hoci potom sme sa už  nestretli, aj keď sme obaja chceli. Nahryzli sme viacero tém, ktoré zostali nedojedené , čo je naozaj škoda. Nie na všetkom sme sa zhodli, lebo Ty si zástanca monarchie, čo je na môj proletársky pôvod ťažko akceptovateľné, ale oceňujem uznanie, aké sa mi od Teba dostalo za ten môj pohľad zo strany človeka, ktorý si na chlieb zarábal prevažne rukami. Vtedy ani jeden z nás netušil, akú ťažká skúška náš národ čaká a čo všetko taký vírus odhalí, ale – ako si v jednej chvíli poznamenal – v mnohých ľuďoch kvasí skrytá nenávisť, spôsobená komplexmi či inými pliagami,  a že len z čírej ohľaduplnosti si o tej nenávisti v tej knižke nepísal. Toto je – a na tom sme sa zhodli – jedno z najväčších nebezpečenstiev pre náš národ. Pandémia ukázala, že sme sa nemýlili. Ak sa tam zhora na náš národ pozeráš, možno sa aj v tom hrobe obraciaš. Toľkej nenávisti zrejme neboli schopní ani tí Tvoji Ongiovia. Ba snáď ani Samojedi. Možno by bolo načim ku kapitole „O prežieraní“ pridať aj toto, lebo prežieranie nenávisťou je oveľa horšie ako tie „bakchanálie turčianskeho charakteru“. O to viac, že kým zabíjačkový guláš prejde naším zažívacím traktom viac-menej hladko, nenávisť zostáva, a žerie ona nás. Čo je ale najčudnejšie je to, ako je každý presvedčený o svojej pravde a mnohí aj o tom, že veď chce len dobre a nechápe, že to ktosi nechápe. Toto je – ako si aj sám uznal – zjavne najväčšie nebezpečenstvo – neporozumenie. Lebo stále si myslím, že drvivá väčšina Slovákov sú veľmi dobrí ľudia, ktorí by muche neublížili. Len sa nevieme dohodnúť. Len sa nedokážeme zbaviť svojich komplexov z toho, že nás ktosi chce zneužiť, ponížiť či priamo znásilniť, a bránime sa zubami nechtami aj tam, kde nám nič nehrozí. A neveríme nikomu, kto by nám chcel pomôcť. Dnes už, oveľa viac ako pred tridsiatimi rokmi, sme zvyknutí slobodu a demokraciu užívať, ba až zneužívať, a nie je to nič pekné. Takmer úplne sa vytratili také samozrejmé veci ako je empatia, slušnosť, dobroprajnosť a či hanba. Dnes sa nikto za nič nehanbí. Ba horšie, primitívni gauneri sa svojou drzosťou chvália. Áno, máš pravdu, gauneri tu boli vždy, akurát dnes im nemá kto dať stopku. Ako spieva Jožo Ráž: „všetko je dovolené“. To preto je nás, Slovákov, o dvanásťtisíc menej, ako by mohlo byť.

Milý Julko, tento list Ti píšem dúfajúc, že kdesi medzi atómami vzduchu a pixelmi digitálnej siete je nejaká štrbinka, ktorou sa moje písmenká dostanú až k Tebe, a môžeme tak pokračovať v rozhovore, načatom vtedy pred rokmi. To vieš, že by som privítal niečo aj od Teba, takže, ak by sa taká možnosť vyskytla, daj vedieť. Budem rád…