miromak

Koronavírus a jeho pomocníci.

Smrteľný vírus postihol aj našu súčasnosť, to sa tak občas stáva, keď príroda potrebuje otestovať našu súdržnosť a schopnosť brániť sa.

Test dopadol katastrofálne.

Nie sme súdržní a bránime sa chabo. Čo je však najhoršie, prepadli sme v základnej otázke, v otázke zachovania života. Namiesto spoločného boja proti pandémii sa mnohí postavili na stranu smrti. Namiesto boja o život zradili svojich najbližších a pomáhali pri ich vraždení.

Ako?

1. Najprv tým, že správam o hrozbe neverili, pokladali ich za výmysel „panstva“, situáciu zľahčovali a robili si z nej srandu.
2. Potom tým, že vehementne odmietali varovania odborníkov a opatrenia demokraticky zvolených zástupcov, zodpovedných za zvládnutie situácie. Tým podrazili nohy všetkým svojim záchrancom a pomohli vírusu šíriť sa ďalej.
3. V prvej vlne, kým situácia ešte nebola taká vážna, ešte ako-tak opatrenia rešpektovali, ale stále ich pokladali za prehnané či zbytočné, a nazývali ich zbytočným strašením.
4. Neštítili sa použiť veľmi zákernú zbraň, ľudské práva, a to presne vo chvíli, keď bolo životne nutné v záujme záchrany života zatnúť zuby a niečo vydržať. Tak poštvali ďalších spoluobčanov proti tým, ktorí ich chceli zachrániť.
5. Keď prvá vlna ustúpila, vehementne sa dožadovali zrušenia všetkých opatrení, v čom im vláda aj vyhovela, ale len čo prišla druhá vlna, vyčítali jej, že nebola tvrdšia.
6. Snáď najväčším chrapúnstvom bolo, že tým, ktorým v prvej vlne tieskali, teraz začali nadávať do bastardov či zapredancov a neštítili sa vymýšľať krkolomné konšpirácie na ich zdiskreditovanie.
7. Napriek denno-dennému informovaniu o situácii v nemocniciach, kde ich spoluobčania zomierali ako na bežiacom páse, vytrvalo brojili proti opatreniam ROR, a z akejsi neuveriteľne sadistickej záľuby odmietali aj takéto jednoduché spôsoby ochrany.
8. Hoci úrady verejného zdravotníctva vydali jasné pokyny, ako sa riziku smrti brániť, tvrdohlavo odmietali rešpektovať ich a využívali každú možnosť, ako ich obísť.
9. Na sociálnych sieťach rozpútali takú nenávistnú kampaň proti svojim záchrancom, aká nemá obdoby, čím znemožnili aj napriek enormnému úsiliu zdravotníkov vírus potlačiť. Tým spôsobili smrť mnohých ďalších ľudí.
10. Ani jedenásťtisíc mŕtvych Slovákov, žiaľu a trápeniu pozostalých, vyčerpaniu zdravotníkov a prosbám kompetentných o zodpovednosť či empatiu, ich neprimälo k zodpovednosti či súcitu a vo svojej vražednej misii stále pokračujú.

Neviem, čo sa ešte musí stať, aby prehliadli, spamätali sa a uvedomili si strašné následky svojho konania, neviem, či ešte zodpovednosť zaklope na ich svedomie a či ju vpustia do srdca. Neviem, koľkí z nich zabíjajú len z hlúposti, koľkí z bezohľadnosti a koľkí len preto, aby dokázali svoje ego, ale možno to niektorí robia aj zámerne, s jasným cieľom vyzabíjať čo najviac spoluobčanov. Ak sa pritom zakrývajú frázami o láske k národu, je to o to zákernejšie. Koľko nenávisti musí mať v duši človek, ktorý toto dokáže? To, čo sa tu deje, je strašné, hrozné a príšerné. Nikdy by som neveril, že je takéto čosi možné. Pandorina skrinka je otvorená, zlo sa šíri Slovenskom ako ten mor…

Čo robiť?

Existujú slová, ktoré dokážu zastaviť ten mor, ktoré pomôžu pochopiť tým ľuďom, čo robia?

Je nádej, že ešte niekedy „miluj blížneho svojho“ nebude len prázdnou frázou, ale konkrétnym činom?

Prežijeme?