miromak

Milý Julko,

vo svojich Listoch o nebezpečenstvách, ktoré nám hrozia, si viackrát spomenul peniaze. A zväčša v kombinácii s výrazmi ako „prepytujem“ či „prepáčte za výraz“. Tvrdíš, že Slováci majú k peniazom veľmi cudný vzťah a radšej používajú frázy ako: „čo tam po peniazoch, hlavne že sme zdraví“ či „peniaze boli a budú, len my nebudeme“. Niektorí dokonca peniaze priam nenávidia.  A jeden zo svojich Listov si dokonca nazval: „O radosti z biedenia“. Nuž, z pohľadu aristokrata sú tieto slovenské  názory naozaj čudné, ale – to Ti musím prezradiť – nie všetci Slováci sú aristokrati. Jedna tetka si tu už nad aristokratmi aj odpľúvala. Vraj šľachtici sú zvrhlíci a netvory. Áno, už Ťa počujem, takéto výrazy nemajú v slušnej aristokratickej spoločnosti miesto, ale skúsme byť šľachetní a popriať aj názorom nešľachticov sluchu. Ja, duchovne oscilujúci medzi vzdialeným šľachtickým predkom, pracujúcou inteligenciou a proletárom, musím uznať, že „na každom šprochu je pravdy trochu“. A vrodená hlboká empatia mi dovolí vnoriť sa do mysle človeka takmer z akejkoľvek spoločenskej vrstvy. Myslím si preto, že peniaze sú nevyhnutným zlom. Sú to čertove obrázky, na ktorých stojí a padá tento „čertovský“ svet a obávam sa, že ľudia sa skôr upíšu peklu, ako by sa ich vzdali.  Z tohto aspektu je teda zmýšľanie našich rodákov veľmi jasnozrivé a hodnotovo správne. Ako si múdro napísal, Slováci stáročiami nehonobili peniaze, šperky, drahokamy či kolónie, ale hlavne poklady ľudovej slovesnosti v podobe prísloví. O čo sme chudobnejší materiálne, o to sme duchovne bohatší.

Pravda, sú medzi nami aj iní. Kašlú na tradície a zhŕňajú majetky ostošesť. Keďže poznajú slovenskú náturu, využívajú ju na svoje obohatenie. A s nadobudnutým majetkom potom hýbu aj Slovenskom. Napríklad taká kauza Váhostav. Nevyplatili svojim rodákom, drúcim na ich blahobyt, čo im patrilo, a kľudne nechali náš spoločný, konečne na cudzích pánoch nezávislý štát, aby im to vyplatil z našich spoločných peňazí. A duchovne bohatí Slováci im to dovolili. Čo tam po peniazoch. Prach sa rozvíril aj usadil a dnes si už na to nikto ani nespomenie. Hlavne, že sme zdraví.

Vieš, Julko, ja si myslím, že ten náš štát nikdy nezávislý nebol. Keď odišli Turci, Maďari a Česi, nastúpili naši. Slovenská nátura je na zdieranie zvyknutá, tak prečo to nevyužiť. Napokon aj my prídeme na to, že kúpiť sa dá všetko, aj národná hrdosť, aj zabudnutie  prísloví a porekadiel. Lebo – ako hovoria bratia Česi – bez penez do krčmy nelez. Nuž a bez krčiem nebudeme. Veď kde inde by sme sa schádzali, aby sme si vedno posťažovali na nespravodlivosť, na otroctvo a porušovanie našich práv. A zaspomínali na časy, keď práca človeka šľachtila a nie zotročovala a keď peniaze neboli dôležitejšie ako zdravie…

Ako vidíš, Julko, nachytal som od Teba ten Tvoj humor a používam ho aj tam, kde veru nič smiešne nie je. Ale to, že žartujem aj o takých príšernostiach, akými sú peniaze, si myslím, že dokazuje neklamnú príslušnosť k tomu nášmu podtatranskému a proletárskemu etniku. A ak by mal niekto dojem, že si z neho na základe tej kvapky robím srandu, musím zacitovať iného šľachtica, von Šternberka z Čiernych barónov: „Omyl, pane kapitáne, buržoazie je naším společným nepřítelem“.

Lúčim sa s pozdravom: Duchovnému bohatstvu zdar !