miromak

Isteže sa nechcem pasovať do úlohy vševedka, len sa snažím dať do pľacu pár praktických poznatkov. Lebo, zoširoka, šedivá je všetka teória a strom prúserov bujnie. A neexistuje na svete nič, čo by človek nedokázal zneužiť. Zamyslime sa teda nad tým, ako postupujeme, keď sa objaví problém. Spadnutý konár na ceste jednoducho odkopneme, ale môžeme ho tiež prekročiť a tešiť sa, že okrem nás bude zavadzať aj niekomu inému. To už záleží na našej povahe. Ak je problém väčší, zavoláme na pomoc priateľa či kontaktujeme príslušný úrad. Úrady boli vymyslené pôvodne na to, aby problémy riešili, majú na to personálne aj materiálne vybavenie, ale činnosť úradu je často komplikovaná a zväčša nie priama. Slečna na telefóne problém zaeviduje a s istým oneskorením posunie ďalšej zložke v úradnom systéme. Ďalšia zložka, pokiaľ práve nerieši iný problém, iniciuje ďalšie zložky, v jednoduchšom prípade priamo pracovníka s pílou, ktorý spadnutý strom – s istým ďalším oneskorením – pôjde popíliť a odstrániť z cesty. Ak sa však jedná o problém ešte väčší ako je strom, je potrebné zainteresovať ešte viac úradníkov, ktorí sú platení za to, aby vymysleli spôsob riešenia, ktorý potom – v najlepšom prípade a s ďalším oneskorením – posunú ďalším zložkám, z ktorých niektoré možno problém odstránia.

Tento systém má niekoľko slabín. Tou prvou je – povedal by som – idea. Je treba ten problém riešiť? Komu to prospeje? Nie je výhodnejšie počkať? Možno sa ukáže, že problém ani nie je problémom, ale výhodou. A možno sa vyrieši aj sám. A možno ho vyrieši niekto iný. A stojí odstránenie problému za vynaložené prostriedky? Zváženie všetkých aspektov trvá istý čas, ku ktorému treba prirátať aj faktor schválnosti, napríklad že práve vtedy, keď treba okamžite zabrať, sedí jedna zo zložiek reťazca na záchode, či snáď dokonca maróduje. Všeobecná nevôľa k byrokracii ale spôsobuje nenahraditeľnosť niektorých ohniviek v reťazi úradných postupov, takže celý proces sa často fatálne zabrzdí. Za ten čas môže problém narásť z veľkého na obrovský, možno až neriešiteľný. Čo urobí dotyčný úrad? Hádate správne, poukáže na nedostatočné personálne vybavenie či priamo na svoje podfinancovanie. To je bežný postup, ako sa vyhnúť zodpovednosti. Problém nám medzitým prerastie cez hlavu, takže riešenie je čoraz ťažšie…

Myslím si, že problém riešenia problémov sa nazýva inštitucionalizmus. Čo urobíme, ak sa vyskytne naozaj veľký problém? Zriadime komisiu, či priamo úrad. Nájdeme či postavíme budovu, zariadime ju nábytkom a iným vybavením a vyhlásime konkurz na personál, ktorý sfalšujeme tak, aby sa tam dostali naši známi. Všeobecné povedomie potreby tohto úradu odôvodňuje nutnosť personál dobre zaplatiť, spravidla zo štátnej kasy, z ktorej predsa krv netečie. Odkedy som na svete, počúvam o boji proti byrokracii, ale tá neustále rastie. Pravdaže, sedieť v teplej kancelárii, rátať minúty do fajrontu a eurá na výplate je veľmi príjemná činnosť, zvlášť ak viem, že ak neurobím za celý deň nič, nič sa nestane. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Lebo iniciatívny blbec je horší ako…

Bola jedna reportáž o tom, ako v si istom meste sťažovali na roky rozbitý chodník, a nikto to neriešil. Až jedného dňa si ktosi kúpil cement a štrk a začal diery v chodníku opravovať. Bez úradu a za svoje. No neslýchané. Okamžite zalarmovali naňho políciu. To ako si predstavuje? Okamžite s tým musel prestať a hrozila mu pokuta. Za čo? Za narušenie úradného postupu. Inde zasa – keď robotníci konečne dokončili istý úsek cestného obchvatu istého mesta, na ktorý obyvatelia už roky netrpezlivo čakali, trvalo ešte niekoľko týždňov, kým na cestu úrad pustil autá. Prv to nešlo, lebo – možno – príslušný úradník práve sedel na záchode…či maródoval.

Vymysleli sme veľa komisií, úradov či iných inštitúcií, v ktorých sedia dobre platení úradníci. Aký záujem majú na tom, aby problém, ktorý majú riešiť, aj vyriešili? Veď by im mohli zrušiť úrad. A možno by namiesto teplého miestečka museli chytiť do ruky lopatu a ísť čosi skutočne robiť. Roboša? Nikdy! Čo by povedali známi, keby som vymenil oblek za montérky?

Mám za to, že virtualita z počítačov nám oslabuje schopnosť vnímať a hodnotiť realitu. K objektom z obrazovky pristupujeme tak, akoby boli skutočné. Aj keď myšlienka môže byť základom činu, stále to nie je čin. Všetko skutočné sa deje inde, tam vonku za oknami, v skutočnom svete. Je príznačné, že fyzickú prácu vykonávajú prevažne starší ľudia, a mladí sedia len za počítačom. Je to otázka prestíže, či dokonca morálky, lebo roboš je čosi menej. Okrem toho, naše partizánske gény nám velia bojovať s nástrahami sveta akousi zákopovou vojnou, a hlboká nedôvera k inštitúciám obchádzať predpisy. To preto tu máme spústu zákonov, ktoré ale málokto dodržuje, a toto obchádzanie už dávno presiahlo možnosti kontroly. Každý sa spolieha viac na svojich známych na úradoch, ako na spravodlivosť, a hoci všetci vykrikujeme proti korupcii a klientelizmu, nevedeli by sme bez nich žiť. To preto môže vláda vymýšľať aj tie najlepšie zákony, my pokladáme priam za svoju povinnosť nájsť si cestičku, ako ich obísť. A v ostatnom čase sa štvanie proti vládnym nariadeniam stalo priam módou či prejavom hrdinstva. Tu každý presne vie, čo je zlé, ale prevziať zodpovednosť ani za vlastné konanie nechce nikto.

 S megaprúserom menom Covid je to podobné. Centrálne riadenie nás naučilo nespoliehať sa na to, že úradníci vedia, o čom rozhodujú, a hlboká nedôvera k panstvu, zakorenená v nás už po stáročia, v nás evokuje skôr predstavu huncúctiev, ako riešenia našich starostí. Tá nedôvera ide tak ďaleko, že ani odborníci, ktorých sme si až do istého okamžiku vážili, nemajú istotu, že im naša priazeň vydrží, ak sa obrátia proti sile davu. Snehová guľa odporu sa dá do pohybu a nabaľuje sa do nezvládnuteľných rozmerov. Práve to sa teraz deje. A tak, ako v minulosti, sa namiesto spoločného úsilia na odvrátenie problému naša spoločnosť rozdelila, a namiesto ťahania za jeden povraz sa hádame, kto je väčší debil. To preto sme tam, kde sme…