miromak

Predošlý rok sa stali neuveriteľné veci. Akoby ktosi bagrom nabúral základné atribúty života. Akoby všetko, čo doteraz platilo, ktosi skúša lopatou vyhodiť na smetisko. Akoby sme roztočili koleso sebazničenia. Tisícročné pravdy sú naraz spochybňované a svet zaplavili akísi androidi z cudzích a veľmi odlišných planét. Akoby nás ktosi sácal do priepasti.

Je faktom, že v krízach sa prejavia aj skryté sklony a ohrozenie života prináša neuveriteľné reakcie. Také samozrejmosti, ako je záchrana života, akoby naraz prestali byť dôležité, a my nestačíme otvárať ústa nad tým, čo všetko skrývajú naši blížni v lebečných dutinách. Nie je na svete nič, čo by človek nedokázal zneužiť. A prekrútiť a pošpiniť a poprieť. Možno je na vine preľudnenosť planéty a pre niekoho neznesiteľný pocit, že je len jedným z miliárd podobných, len bezvýznamným kolieskom v stroji zvanom svet, možno je to len pálčivá túžba za každú cenu vyniknúť. Sloboda prejaviť svoj názor priniesla nečakané ovocie. Nedá sa povedať, že by za tým bola len obyčajná ľudská hlúposť, hoci – ako sa zdá – najväčšmi sa potrebujú prejaviť tí, čo v škole veľmi neprospievali. Vlastný názor je ale mantra, ktorá opája najviac. Prevracanie rokmi overených a tisíckrát odskúšaných právd sa stalo akýmsi módnym trendom, akoby sme sa pretekali v bizarnosti nápadov. Naše deti, teda tie, ktorým sme ešte toť utierali soplík, nás teraz poúčajú a snažia nakŕmiť takými somarinami, až sa nám zastavuje dych a nie sme schopní oponovať. Ako dokázať, že jedna a jedna sú dve? Ako a prečo vysvetľovať, že život je najdôležitejší a bez neho nie je nič? Ako môže žiť niekto, kto popiera dôležitosť života? Čo je dôležitejšie ako život?

Tento rok bol zlý. Všeličo sa zmenilo, všeličo vyplávalo na povrch. Ľudia, ktorých sme si vážili a mali radi, sa zoči-voči kríze prejavili úplne nečakane. Ako to pochopiť? Je to len skrat zo stresu? Je to len hrdinská túžba postaviť sa zoči-voči vírusu a ukázať, že sa nebojím? Ale veď vírus naše hrdinstvo nezaujíma. Ak sa nebudeme chrániť, zabije nás. Je to len zakrývanie očí pred pravdou? Alebo sme už natoľko spracovaní virtuálnou realitou, že už nie je schopní vnímať realitu skutočnú? A možno len neveríme nikomu a ničomu, čo nevymyslíme sami, a podozrievame všetkých, že nás chcú len podviesť, oklamať, zotročiť. Ako ale môžem žiť medzi ľuďmi, ak ich pokladám za nepriateľov? Ako možno žiť bez dôvery?

Život je krásny. Nič krajšie už nezažijeme. A jedinečný. Nikdy viac ho už nezažijeme. Tento rok bol naozaj zlý, ale protivenstvá tu už boli, a tí pred nami nemali také možnosti, ako máme teraz my. A prežili. Boli sme tu pred pandémiou, budeme aj po nej. Stačí len spojiť sily a zabojovať. Keď to dokázali tí pred nami, dokážeme to aj my. Stačí len spojiť sa. Spolu to dokážeme…