miromak

V ostatnom článku som písal o svojej dovolenke v Egypte. Chcel som sa podeliť o krásne zážitky a snáď aj vniesť trocha optimizmu do toho nášho slzavého údolia tu na blogu. Aj keď som nespomenul zďaleka všetky radosti, s ktorými som sa tam stretol, napríklad tance na orientálnu muziku v mori, spojenú s výbuchmi smiechu rekreantov, alebo penovú šou v nafukovacom bazéne či skvelé krevety a iné morské plody v jedálni – a mnoho iného, ani to málo, čo som opísal, sa nestretlo s adekvátnou reakciou. Namiesto pohody som vzbudil len závisť, ba bol som obvinený z klamstva. Jednoducho – niektorí ľudia si nedokážu predstaviť nič pekné ani inak pozitívne. Utápajú sa v depresiách a usilovne ich rozmnožujú. Neveria ani to, že aj z priemerného dôchodku sa dá celkom slušne žiť. Usilovne hľadajú dôvody, prečo to nejde.

Som zo staršej generácie, bolo nás viacej detí a odriekanie bolo prirodzenou súčasťou nášho života. Dovolenky sme trávili u babičky na dedine a kúpali sme sa v rybníku. Naučili sme sa skromnosti naše nároky mali vždy svoje hranice. Napriek tomu som vďačný svojim rodičom, že mi dali do života zvyky, ktoré mi dodnes pomáhajú.  Nerozožral som sa, nerozpil. A ťažko je mi vžiť sa do pozície človeka, ktorý má trikrát toľko aj ja a sťažuje si, že z toho sa nedá vyžiť. Hoci príjmy stúpli niekoľkonásobne, zdá sa, že nároky ešte viac. A s nimi aj nespokojnosť. Napriek stúpajúcim cenám sa – priznajme to – máme oveľa lepšie ako naši rodičia a dovoľujeme si to, o čom oni mohli len snívať. Väčšina ľudí však progres pokladá za samozrejmosť a protestuje, že nie je ešte väčší. Skromnosť už nie je cnosť…

Spomenul som už aktivity v mori, pri ktorých sa všetci skvele bavili. Nemci, Holanďania, Taliani aj Česi. Len Slováci stáli po kolená vo vode a … politizovali. O tom, aký ko… je Fico, aký Matovič či Danko. Stáli tam každý deň, až kým si nespálili plecia, takže vyrobili ďalší dôvod k nadávaniu. Nadávali potom aj na to, čo si iní pochvaľovali. Napríklad na to, že tá Mai-tai je obyčajná gebuzina a oni žiadali od čašníkov čistú vodku. Pripomínali toho gynekológa, ktorý hľadá problémy tam, kde iní nachádzajú potešenie…

Za štrnásť rokov, čo som na tomto blogu, sa tu vystriedalo veľa ľudí. Mnohí už odišli. Chápem ich. Človek znesie len určitú dávku zloby. Kedysi sme si tu zdieľali aj pozitívne zážitky v snahe obohatiť nimi aj iných. A dnes?

Ľudia, čo sa to s vami stalo?