miromak

O samozvaných celebritách dlhodobo píše moja priateľka Ivetka, ktorej zjavne trvalo ležia v žalúdku, hoci žiadnu z nich doteraz nepomenovala, takže nikto presne nevie, koho tým myslí. Dá sa však predpokladať, že má na mysli ad hoc všetkých „pánov“, či už z politiky alebo aj len tak, zo života, teda vedúci, riaditelia, majstri, teda všetci, ktorí sú „čosi viac“. Je to asi prirodzený postoj človeka, ktorý sa cíti byť „čosi menej“. Snažím sa – taktiež dlhodobo – jej postoj pochopiť, lebo „čosi viac“ sa snaží byť každý, či už z titulu svojho vzdelania, zo snahy po vyššom plate, alebo len tak, z ctižiadosti. Z tohto pohľadu sa aj ona snaží byť čosi viac, veď preto píše, lebo je to naozaj múdra žena s obdivuhodným prehľadom, ktorá svojimi vedomosťami zatieni aj nejedného titulovaného. Navyše, je to matka troch detí a statočne zvláda vedenie domácnosti, je skvelá kuchárka a mimoriadne šikovná cukrárka, čo z nej robí – trúfam si napísať – tiež celebritu. Naozaj si myslím, že práve takýchto ľudí treba vyzdvihnúť a písať o nich, lebo sú to práve oni, kto hýbu týmto svetom a držia ho pri živote. V istom zmysle má teda pravdu, lebo dnes sú celebritami aj tí, ktorí nič pozitívne pre tento svet nespravili. Treba však povedať, že výraz „samozvaná celebrita“ je nesprávny, nikto sa sám celebritou nestal a nepoznám nikoho, kto by verejne vystúpil s prehlásením: ja som celebrita. Každý sa o to musel zaslúžiť, každého musel tak potitulovať niekto iný. Hovorí sa síce, že pred bohom sme si všetci rovní, ale v tomto živote je to inak. Pochybujem, že by niekto dával na roveň napríklad chirurga, ktorý zachránil stovky životov a večne ožratého darebáka, ktorý nikdy nič užitočné nespravil. Ten chirurg sa neprehlásil za celebritu sám, zaslúžili sa o to výsledky jeho práce a nazvali ho tak tí, ktorým nechýba súdnosť a vedia ho oceniť. Ani politici sa nestanú celebritami sami, na ich pozíciu ich ktosi nominoval, nech už mal dôvody akékoľvek, takže ani oni nie sú samozvaní. Nechcem tvrdiť, že každému sa dostalo uznania podľa jeho zásluh, až taká spravodlivosť tu nie je, ale je tiež pravda, že nikto sa nestal slávnym vďaka svojej lenivosti. Každý pre to musel čosi urobiť. Otázkou zostáva, prečo to mnohým – zvlášť tu na Slovensku – tak leží v žalúdku. Nie je za tým len obyčajná závisť? Nie je dôvodom k ponižovaniu tých, ktorí si za svoju snahu zaslúžia našu úctu len fakt, že my jednoducho nevieme byť vďační? Alebo nechceme? To preto sa snažíme očierniť každého, kto nás prevyšuje tým, že naňho pľujeme? Akú vizitku dávame svojmu charakteru takýmto chovaním? A aká je morálna vyspelosť národa, ktorý takéto chovanie toleruje?

Chcem napísať, že si Ivetku za jej prínos tomuto svetu veľmi vážim. O to viac, že mnohí jej zásluhy nedokážu oceniť, lebo nie je celebrita. Nuž, pre mňa celebritou je. Škoda len, že sa nedokáže vymaniť z tej našej národnej mentality a znenávidí každého, kto jej oponuje. Škoda…