miromak

…a čo staré nevládalo – píše náš klasik, a vyzerá to tak, že je to tu znova. Tentoraz to nemá na svedomí Turek, čo skočil bystrým skokom do jelšiny nad potokom, ale my sami. Mládež nám uteká „za kopečky“. Nechá si od nás svoje zaplatiť štúdium a potom – tahet. Zachraňovať cudzích. Je to nemorálne? Nuž, len pre tých, ktorým žiadne deti neodišli. Tým, ktorým deti vzali nohy na plecia to budete darmo vysvetľovať. Veď ktorý rodič by nechcel, aby sa jeho dieťa malo lepšie…

Tento rok som veľa cestoval. Spoznal som nových ľudí, získal zopár nových priateľov. Stretol som sa aj s viacerými odídencami zo Slovenska a podaktorých vyspovedal. Moja dcéra, ktorá niektorým pomohla k zamestnaniu v Anglicku a s ktorou som preto v trvalom spore, ma v záujme svojej pravdy s niekoľkými z nich zoznámila a musím povedať, že ma tak trocha prevalcovali. Vraj na Slovensku skapal pes. Nadávajú im, každý kafre do vecí, ktorým vôbec nerozumie. Samé nároky, zodpovednosť žiadna. Tak nečudo, že radšej idú zachraňovať tých, ktorí si to vedia vážiť.

Nuž, u nás je zdravotníctvo stále viac-menej zadarmo. Oproti iným krajinám máme zatiaľ len symbolické ceny. Zvykli sme si na to zo socializmu a veď si predsa platíme zdravotné poistenie. V krajinách, kde socializmus nikdy nebol takéto návyky nemajú a tak zdravie berú akosi prirodzene za to najdrahšie, čo majú. Doslovne. Mnohí, aj zdravotníci, sa v prípade nutnosti liečia na Slovensku, lebo v zahraničí by sa nedoplatili. Tam sa na niektoré operácie skladajú často celé rodiny. To tu – chválabohu – zatiaľ nemáme. Napriek tomu frfleme oveľa viac. Znovu sa potvrdzuje stará známa pravda, že to, čo je zadarmo, si nevážime. Nastúpili sme na cestu kapitalizmu a stále si to neuvedomujeme. Nežná revolúcia nás preniesla späť do doby, ktorá je všetko možné, len nie nežná. Tak sme to chceli, tak sme si to vyštrngali. Aj keď si rozhodne nemyslím, že ten obrat spôsobili naše kľúče, následky musíme niesť. Aj tam, kde to bolí najviac…

Dozvedel som sa ešte niečo: demokracia je o zodpovednosti. To je v našej krajine čosi neslýchané. Tu si kľudne kašleme na odporúčania zdravotníkov, ale keď sa nakazíme, berieme na zodpovednosť ich. Vonku vás nikto nenúti chrániť sa, ale následky si ponesiete sami – a nikto sa nad tým nepozastavuje. Preto sú oveľa kľudnejší. Dcéra mi rozprávala o slovenskom Rómovi, ktorý odmietol liečbu, napriek tomu, že ho na riziko upozornili. O dva dni prišiel znova, ale už mu nebolo pomoci.

V ostatnom článku som bol vyhlásený takmer za blázna, lebo som sa zastal zdravotníkov. Áno, všeličo sa tu dialo. Áno, možno by to šlo lepšie. A áno, možno bol Ivermektín lepší ako očkovanie. Tiež je určite pravda, že farmafirmy ryžovali ostošesť. A čo? Veď máme kapitalizmus, čo sme si ho vyštrngali. A za vakcíny sme neplatili. Verím, že vláda robila to, čo jej poradili odborníci. Tí istí, ktorých sme potom takmer ukameňovali. Lebo – demokracia – my máme iný názor! Akoby život a zdravie boli otázkou názoru!

A čo mladé zutekalo, a čo staré nevládalo. Obrovské percento lekárov je v dôchodkovom veku. A mladí len utekajú. Prečo?