miromak

Prečo nás tak nenávidíte? – pýtali sa viackrát nášho študenta v Petrohrade, naostatok taxikár, ktorý ho viezol na letisko.

Minister Naď hovorí, že Rusko už nie je tou krajinou, ktorá nás kedysi oslobodila od nemeckých fašistov. Pamätníci, ktorí vítali osloboditeľov kyticami orgovánu, ako to poznáme z dobových fotografií, už zväčša pomreli, a história nie je tým, čo by dnešnú mládež zaujímalo. Oni vojnu nezažili a svoje slobodné názory jej neprispôsobia. Zato denne pozerajú americké filmy a bojové hry, kde sa to hmýri ruskými špiónmi, záškodníkmi a teroristami, ktorí chcú zničiť slobodu a demokraciu. To je rozhodne zaujímavejšie ako reči nejakých starcov. Celá západná kultúra je zameraná proti Rusku. Už dve generácie na nej vyrástli…

Žijeme čudnú dobu, plnú paradoxov.

Na jednej strane nám tvrdia, že každý má právo na život a na slobodný názor. Musíme akceptovať farbu pleti, vierovyznanie, politické presvedčenie aj sexuálnu orientáciu a každý má právo vyjadriť svoj názor, nech by bol akokoľvek bizarný. Všetci sme proti akejkoľvek forme násilia, ale pod kepienkom šírenia slobody a demokracie máme súhlasiť aj s „humanitárnym bombardovaním“. Niekdajší kolonialisti nás učia morálke a nedovolia nám ponižovať nikoho – s výnimkou Rusov. Tí sú nepriateľmi akosi automaticky. Tu každá sloboda názoru končí. Aj slovanská vzájomnosť či „miluj blížneho svojho“…

Všetko je o ľudskej povahe. Prečo chceme nenávidieť? Prečo tak radi počúvame tých, čo dúchajú do pahreby našich negatívnych pocitov? Prečo v sebe živíme toho zlého vlka? Nežije na svete nikto, koho by som nenávidel, preto nechápem mládenca, ktorý tak vzplanie, keď počuje slovko „Rus“. Prečo? Je to výchovou? Alebo skôr jej nedostatkom? Alebo je to len podvedomý ventil, ktorým potrebuje vypustiť paru?

Áno, chápem. Ak niekto nenávidel bezdôvodne, vpádom ruských vojsk na Ukrajinu ten dôvod našiel. Väčšina ľudí ten dôvod nepozná a vyznať sa v tej záplave propagandy je priam nemožné. A tak nezostáva nič iné, ako viera. A tú si vyberá každý sám. Hovorí sa, že zlo plodí zlo, a nenávisť – čo asi? Vojna je čosi strašné, čo už do nášho sveta nepatrí. Napriek tomu tu je. A my sa čudujeme.

Vojna na Ukrajine ukázala všeličo. Napríklad to, ako najväčší svetoví geroji spoza veľkej mláky zaliezli ako voš pod chrastu a len z diaľky posmešne pozorujú, ako sa dva slovanské národy vraždia. A podpichujú: len do toho. A neváhajú za to zaplatiť. Miliardy. Zjavne im to veľmi vyhovuje. A čo my? Opľuli sme svojich bratov na večné časy a nikdy inak a pritúlili sa k americkej čižme v nádeji, že nás za to pochváli. Uverili sme tomu, že práve tam za oceánom je ten najväčší geroj, a túlenie sa k silnejšiemu nám vždy šlo.  Lebo kovboj, ležérne žuvajúci žuvačku, s koltmi proklate nízko, je určite väčší macher ako dajaký mužík zo zemľjanky. Túlenie sa ku gerojom nám vždy šlo. Aj opľúvanie niekdajších priateľov…

Žijeme takú dobu.

Pes, zahnaný do kúta, vyrazí vpred.

A medveď zjavne tiež…