miromak

Teda popravde, ja som psa, besného od dobroty, ešte nevidel. Zato ľudí – ajajaj. A je ich čoraz viac. Za vyše šesťdesiat rokov, čo som svedkom života tejto spoločnosti, sa potreby ľudí zvyšovali priam exponenciálne – aj keď lepšie by bolo použiť výraz „nároky“. Ale ak by si niekto myslel, že so zvýšenými možnosťami ich uspokojovania prichádza zvýšená spokojnosť – mýli sa. Nožnice medzi nimi sa čoraz viac otvárajú. Sme čoraz nespokojnejší. Máme sa nepochybne najlepšie za celý čas vývoja, ale toľko nervozity tu ešte nebolo. Akoby veľká kopa pýtala väčšiu. Akoby nám s jedlom rástla chuť.

Je takmer zbytočné pripomínať minulosť. To, ako sme vyrastali na chlebe s cibuľou, tiesnili sa v jednej izbe a tešili sa z knižku pod vianočným stromčekom. Mládež to počúvať nechce. Akoby pokrok bol samozrejmosť, akoby život v blahobyte bolo právo, na ktoré majú nárok len preto, lebo sa narodili. Akoby sa odmietali poučiť minulosťou, kedy sa aj blahobyt šmahom zmenil na biedu, napríklad keď prišla vojna. Odmietajú počúvať o biede, lebo všetko svoje úsilie zameriavajú na to, ako sa mať čoraz lepšie tu a teraz, ako mať ďalší nový mobil či väčšie auto. Akoby tento svet vynašli oni a skúsenosti z minulosti sa ich netýkali. Opití blahobytom strácajú ľudskosť.

Kým svet funguje podľa zažitých schém, nie je to odľudšťovanie také boľavé. Aj keď si občas zanadávame, pomaly sa prispôsobujeme. Horšie je, keď príde kríza. Egoizmus a sebastrednosť, tak mohutne propagovaná masmédiami, rozožrala ako rakovina tú najdôležitejšiu potrebu človečenstva v celom jeho vývoji, schopnosť spojiť sa. Len spojeným úsilím sme sa mohli dostať tam, kde sme dnes, len koordináciou činností sme dosiahli na vrchol živočíšnej ríše. Už takmer nemáme nepriateľa – tak sme si ho začali vyrábať. Začali sme ísť sami proti sebe. Akoby sme besneli od dobroty. Kríza nám ukázala, ako hlboko sme spadli z výšky výdobytkov spolupráce a akí sme zraniteľní ako jedinci. Tak nahlas kričíme o svojich nárokoch, že nepočujeme, čo hovoria iní. Tak veľmi túžime po uznaní svojich názorov, že k iným sme hluchí. Táto fatálna zvrátenosť má za následok podkopanie aj tej základnej bunky života, teda samotný život. Akoby názor bol dôležitejší ako život.

Pandémia má na svedomí smrť miliónov ľudí. Je absolútne nepochopiteľné, že ani to nezobudilo mnohých zo zajatia vlastného názoru a nepochopili, že nám naozaj ide o život. Je absolútne nepochopiteľné, ako si ktosi môže myslieť, že jeho sa to netýka. A je neuveriteľné, ako mnohí odmietajú zodpovednosť za tento stav, hoci svojimi vražednými názormi pomáhajú smrti kosiť svojich spoluobčanov. Ba naopak, zvrátili celý systém hodnôt a obviňujú tých, ktorí ich zachraňujú. Hovorí sa, že podľa seba súdim teba, preto neveria, že komusi na nich záleží a podrážajú nohy tým, ktorí so smrťou bojujú aj za nich. Celý sebazáchovný systém, budovaný generáciami predkov, sa otriasa v základoch, lebo niektorí ľudia si nevážia život. Nevážia si svojich blížnych a nič, čo im dávajú. Nevážia si asi ani seba samých, lebo zjavne vedia, akí sú. Rozožratí blahobytom besnejú čoraz viac…

Alebo možno je to celkom inak. Možno tú našu planétu napadli tvory odkiaľsi z inej galaxie. Priniesli vírus a besnotu. Vykántrime sa už sami…