miromak

Teda poviem vám, už som zažil všeličo, ale toľko obmedzenosti, hlúposti, bezohľadnosti a spupnej arogancie, koľko sa jej šíri po mojom rodnom Slovensku, to som ešte nezažil. Aj ten najobmedzenejší hlupák musí vidieť, čo sa tu deje, ale aj niektorí vzdelaní ľudia dodnes nedokázali pochopiť, že záchrana života vyžaduje isté úsilie a vo svojej nadutosti pomáhajú zabíjať svojich spoluobčanov. Je neuveriteľné, čím sa hlavne na sociálnych sieťach zaoberajú v čase, keď treba spojiť sily na záchranu životov, je šokujúce, čo všetko vyplodia vo svojich evidentne chorých hlavách namiesto toho, aby už len z pudu sebazáchovy pomohli riešiť smrteľné nebezpečenstvo, ktoré aj im hrozí. Pripomína to chovanie hlúpych sedliakov za epidémie cholery v roku 1830 a ich povstanie proti tým, čo im zachraňovali životy. Zdá sa, že sme sa vrátili o dvesto rokov dozadu. Vtedy ale vzburu potlačili násilím a hoci to stálo o niekoľko obetí viac, epidémiu zvládli. Dnes, keď máme hentú demokraciu, si môže aj s výdatnou pomocou sociálnych sietí každý strkať hlavu do smrteľnej slučky koľko chce, burcovať ostatných do boja proti svojim záchrancom a pomáhať tak vírusu vraždiť spoluobčanov ako na bežiacom páse. Netvrdím, že všetky vládne opatrenia boli dokonalé, ale žiadna iná vláda by nič podstatne iné robiť nemohla. S pandémiou má problém celý svet, aj tie najrozvinutejšie krajiny sveta, ba zdá sa, že čím viac demokracie, tým horšie následky.  Prečo sme teda najhorší práve my? Nuž preto, lebo sme už akosi geneticky neschopní dodržiavať zákony. A preto, lebo nie sme schopní ich dodržiavanie kontrolovať. Kríza autorít sa prejavila naplno a Jano z Hornej-Dolnej hravo prekričí aj študovaného odborníka. Tak, ako pred dvesto rokmi, veríme tomu Janovi viac ako pánovi doktorovi, lebo ten je určite len panský huncút či zapredanec farmafirmy. Ani pud sebazáchovy, vlastný od jednobunkovcov každému živému tvorovi na tejto zemi, nás neprinúti rozdrapiť oči, zaslepené závisťou a nenávisťou k tým hore, a pozrieť sa na svet objektívne. Zjavne sme už takí osprostení virtuálnym svetom, že sme stratili kontakt s realitou. Je toto výsledok slobody, o ktorú sme stáročia bojovali? A načo nám tá sloboda názoru je, keď nás ženie do záhuby? Čo je to za chorobu, ktorá nás núti vypisovať o ľudských právach v čase, keď je životne nevyhnutné zaťať zuby a prijať obmedzenia, potrebné k záchrane života? Je nám osemtisíc mŕtvych málo?

Zdravotníci, teda tí, čo bojujú za nás a o naše životy, len krútia hlavami. Vyčerpaní a na pokraji síl po dlhých hodinách boja so smrťou si sadnú k počítaču a čítajú…  neuveriteľné. Koho to vlastne zachraňujú? Je naozaj možné, aby sme sa zo svojej hlúposti prebrali až na pľúcnej ventilácii? Je možné, aby sme nemali ani len štipku empatie s trpiacimi? Čo sme to za tvory?

Priznám sa, nenachádzam slov na vyjadrenie obdivu k ich statočnosti. Keby mne, tak ako istému lekárovi, ktorý oznámil pacientovi pozitívny nález na koronavírus, tento vynadal do zapredaných bastardov, dal by som mu poriadnu po papuli, vyhodil ho z ordinácie a zakázal mu do nej viac vstúpiť. A – medzi nami – dokážete si, milí spoluobčania, predstaviť, že by sa už zdravotníci na toľkú bezohľadnosť oprávnene nas.ali a začali štrajkovať? Úplne by stačilo, keby si všetci lekári-dôchodcovia povedali, že už sa natrápili dosť a v jednej chvíli odišli na zaslúžený odpočinok. Kto nás zachráni?