miromak

Naším rodným Slovenskom oddávna kolovali – zavše veľmi bizarné – povery. (Angličania píšu Power, lebo niekedy je to fakt sila.) Po večierkoch schádzal sa pospolitý ľud v drevených chalúpkach pri driapačkách peria a pod petrolejkami spriadal hrôzostrašné príbehy, plné bezhlavých koní, smrtkách hojdajúcich sa na konároch nad cestou, či žobrákov, uvarených v guláši. Slovenskí sedliaci, zrobení každodennou drinou na poli, takýmto príbehom radi uverili, lebo žáner, neskôr pomenovaný ako horor, korešpondoval s ich neľahkým osudom, a opis príšerností im pomáhal prekonať vlastné trápenia pocitom, že ešte môže byť aj horšie.

Nie inak je tomu dnes.

Hrôzostrašné príbehy našich babičiek sa nám vryli do génov a my sme náchylní vidieť horory aj tam, kde žiadne nie sú. Zdravá súdnosť, aká by sa dala čakať po rokoch pokroku, sa v našich zemepisných šírkach akosi stále nevie presadiť a poraziť tie depky z minulosti. Stále máme pocit, že na nás čosi číha, že nám ktosi ubližuje, stále si myslíme, že nás ktosi chce dobehnúť. Zavše oprávnene, zväčša nie. Možno si myslíme, že ak budeme zlo predvídať, ľahšie sa mu vyhneme, ale keďže diabol je oveľa prefíkanejší ako my, obvykle sa jeho nástrahám nevyhneme. Stáročiami poroby sme si zvykli hádzať vinu za svoje zotročovanie na plecia cudzákov, čo nás z pozície vládcov z kože zdierali, ale tento pocit sa nezmenil ani potom, keď sme konečne získali samostatnosť a vládneme si sami. Ba zdá sa, že je to ešte horšie. Vlastný pán, ktorého sme si sami zvolili, je predsa jedon z nás, tak akýže je to pán. Ako kedysi povedal jeden Mečiarovolič: Vlada mám rád, lebo je to taký istý ko.ot, ako som ja.

Nezmenilo sa nič.

Pospolitý ľud slovenský naďalej sedáva za stolom a klávesnicou spriada hrôzostrašné príbehy o tom, ako ho pán zdiera, klame a podvádza. Stratil aj ten posledný kúštik bázne, akú mal kedysi k pánom cudzím, lebo veď je to len Mišo hen z vedľajšieho vaľalu. Nikdy mu neodpustí, že sa stal pánom, a nenávidí ho o to viac, o čo viac sa mu ten snaží pomôcť. Stáročiami zakorenenú predstavu, že pán je tu na to, aby ho zdieral, nedokáže vyvrátiť ničím, ba berie ho ako zradcu vlastného národa, ktorý ho znova chce predať do otroctva cudzím pánom. A vraj radšej nebyť, ako byť otrokom. Akoby znova túžil po tom, drieť na tom svojom políčku plnom kameňov a v pote tváre dobývať zo zeme chlieb svoj každodenný. Akoby ešte dokázal takto žiť. Akoby sa svet nezmenil a jeho deti si už takýto život nevedia ani predstaviť. Predstava otrokára v každom „pánovi“ mu bráni vidieť, že svet sa naozaj zmenil a ak sa mu neprispôsobí, zostane otrokom vlastných povier navždy…