miromak

Je viac ako zarážajúce, koľko nenávisti vzbudil v ľuďoch Igor Matovič. Snažím sa pochopiť to, snažím sa hľadať dôvody k takejto nenávisti na oboch stranách nášho fatálne rozdeleného národa, lebo nenávisť je veľmi zlým radcom a vybičované emócie už spôsobili na svete veľmi veľa zla.

Tak si to preberme.

Matovičova strana Obyčajných ľudí vyhrala voľby zásluhou čoraz väčšieho odporu proti dlhodobej hegemónii strany Smer, najmä proti arogancii jej predsedu zakaždým, keď sa prevalil niektorý z prúserov jeho vlády. Ani sociálne balíčky nemohli zakryť vážne prešľapy, napríklad kauzu Váhostav, kedy prišlo o peniaze veľa poctivých živnostníkov, a vláda odškodňovala zlodejinu jedného človeka z peňazí nás všetkých. Tu sa naplno ukázala prepojenosť vlády a oligarchov. Vražda novinára Kuciaka a odhalenia s ňou súvisiace boli poslednou kvapkou do pohára nedôvery k vláde Smeru. Preto voľby dopadli tak, ako dopadli. Ľudia radšej dali hlas amatérskemu „šašovi“, ako dlhoročnému profesionálovi.  Matovič sľuboval očistu, a tá už bola viac ako potrebná. Bohužiaľ prv, ako došlo ku kydaniu hnoja z tohto Augiášovho chlieva, spadol na nás aj na celý svet obrovský balvan v podobe koronavírusu, a nová vláda, zložená prevažne z politických amatérov, sa od začiatku musela potýkať s takými obrovskými problémami, ako žiadna doteraz. Navyše, Matovič naozaj nie je školený politik a jeho chovanie pripomína skôr tvrdohlavého chlapčiska, ako seriózneho štátnika. Je to skrátka len obyčajný človek, tak ako väčšina z nás.

Tu by som sa rád pristavil pri jednej ľudskej vlastnosti, ktorú si nesieme v génoch už po stáročia, a tou je potreba pána. Ľudia si totiž oveľa viac vážia človeka, dosadeného zhora, ako niekoho spomedzi seba.  Najlepšie to vidno v Anglicku, kde premiér bude vždy len nahraditeľný jedinec, čo ako múdry a šikovný, kým kráľovnú si každý váži, aj keď pre ľudí neurobí vôbec nič. Matovič je, aj vďaka svojmu chovaniu, len obyčajný človek, ktorý nemá nárok na akékoľvek výhody. Čo je dovolené bohom, nie je dovolené volom. To preto tu nikdy skutočná demokracia nebude.

Tak, ako bol Matovič aktívny v opozícii, kedy na rozdiel od ostatných poslancov, ktorí chodili na zasadania parlamentu len driemať a brať plat, ako jediný skutočnú opozíciu robil, často za hranicou normálnosti, ale veľmi účinne, tak sa jeho aktivita prejavila aj na poste premiéra. Hodenú rukavicu zdvihol a zabojoval. Tak, ako sa celé roky snažil ochrániť svojich spoluobčanov od svojvôle a mafiánskych praktík našej verchušky, tak bojuje aj o naše životy. Nielen funkcia, na ktorú nemá žiadnu školu, nielen pliaga, s ktorou si nevie poradiť dosiaľ nikto na svete, ale aj vlastní spoluobčania mu hádzali a stále hádžu polená pod nohy. Toľko nadávok si doteraz žiadny politik neužil. A nezmenilo sa to ani potom, keď nás svet obdivoval po tom, ako sme zvládli prvú vlnu pandémie. Naopak, nenávisť sa stupňuje. Napriek tomu, že opatrenia vlády sú vždy prekonzultované s najväčšími odborníkmi, akých tu máme, hromy a blesky sa zniesli na jeho hlavu. Mnohí ľudia ho spájajú priamo s pandémiou a myslia si, že nebyť Matoviča, nebol by tu ani koronavírus. Úbohosť tohto postoja sa naplno prejavila pri pochode k úradu vlády, kedy dav rozzúrených ultras vykrikoval tie najhoršie urážky, bohužiaľ podporovaný aj mnohými slušnými ľuďmi, dokonca malými deťmi, a až polícia prerušila toto besnenie, aké nemalo obdobu. Našťastie, väčšina slušných ľudí toto počínanie odsúdila. Zato klávesnice stoviek počítačov za rozžeravili do biela a pľuli oheň a síru na tých, čo im zachraňujú život. Toto je to najtragickejšie, čo sa mohlo stať a ja dodnes nedokážem uveriť tomu, kam až dokáže ľudí vyhnať nenávisť. Rozpadli sa dlhoročné priateľstvá a na Slovensku vyrástla obrovská barikáda znepriatelených táborov, bojujúcich srdnato za svoju pravdu. Na jednej strane život, na druhej ľudské práva. A nikto nechce ustúpiť. Ľudia, ktorým pandémia vzala ich najbližších, majú úplne iný názor ako tí, ktorým sa nestalo nič. Toto je druhá tragédia: totálna absencia empatie. Sebectvo, egoizmus, bezohľadnosť. Z teplej stoličky za počítačom sa – zväčša skrytá za anonymitou nicku – valí agresivita a nenávisť aj od ľudí, ktorí boli až doteraz slušní a normálni. Ale aj za to – podľa nich – môže Matovič.

Je ťažké uveriť, kam sme sa to dostali. Ako vysvetliť tým, ktorí vidia za všetkým temné sily v pozadí, ktoré nás chcú len zotročiť, že všetko na tomto svete je podmienené tým, či prežijeme. Že ak nás tá pliaga skosí všetkých, bude nám sloboda či naše práva úplne na nič, lebo v hrobe nič také nejestvuje. Ako spojiť ľudí do jedného šíku, aby sme tú pliagu porazili, a až potom sa hádali o veciach podružných. Celoplošné testovanie, hoc pre mnohých násilné, ukázalo, že toho schopní sme. Je úplne jedno, kto ho nariadi, ak nám pomôže, ale nie každý by mal na to odvahu. Matovič nosí svoju kožu na trh opakovane a vždy, keď ako obyčajný človek cíti, že to treba, aj keď vie, že ho budú mnohí preklínať. Nie, určite nie je politikom, na akých sme boli zvyknutí, ale ani takúto krízu sme tu ešte nemali. Slovensko je krajina ľudí, ktorí radi kritizujú, ale prevziať na seba zodpovednosť nechce nikto. A sloboda bez zodpovednosti vedie k anarchii. Verím a dúfam, že zostala v nás ešte štipka súdnosti a raz dokážeme poďakovať tomu, kto na seba tú zodpovednosť za nás prevzal…