Nestáva sa často, aby to obyčajný človek dotiahol až na premiéra. V našich zemepisných šírkach je dôvodom najskôr odpor, v tomto prípade odpor proti Ficovi. Inak si volíme spravidla tých, ktorí nás najviac podvádzajú. Napríklad Fica. A vyzerá to tak, akoby sme k voľbám chodili len preto, aby sme mali na koho nadávať. Obyčajný človek má pramálo šancí dostať sa do vrcholovej politiky, lebo obyčajnému človeku sú praktiky politikov cudzie. Napriek tomu, občan našej vlasti to tým, ktorí sa vedia orientovať v kalných vodách, žerie aj s navijakom. Obyčajný človek Igor, ktorý pôsobil dojmom drzého fagana, vyhral voľby hlavne preto, lebo bol proti. V kalných vodách sa nevyznal a jeho chovanie malo od diplomacie ďaleko. Chcel len, tak obyčajne, aby bolo dobre. Ale – ako to už na Slovensku býva – všetko len do času. K.H.Borovský to napísal výstižne: Tak to chodí na tom svete, a nebude inak, včera si bol za svätého, zajtra budeš sviňák. Národ náš to potvrdzuje po každých voľbách. Zvlášť keď sa do premiérskeho kresla posadí niekto obyčajný. Naraz sú všetci proti. A to, čo sa zdalo byť sympatické, je naraz neznesiteľné. Ešte aj tá príroda je proti. Igor prišiel do vlády v čase začínajúcej pandémie, akú nikto zo živých nezažil, a odišiel spolu s pandémiou. Najťažšie časy, aké tu nastali po vojne, absolvoval tento štát na čele s človekom, ktorý o vládnutí nemal ani potuchy. Napriek tomu sme sa všetci spojili a poslúchli sme ho, plošné testovanie bolo odvážnym činom, ktorý nám mnohí závideli. Spojili sme sa tak, ako už dávno nie, tlieskali sme na balkónoch zdravotníkom a verili, že pandémiu zvládneme. Až potom sa to pokazilo. Kazisveti, ktorí boli vždy proti všetkému, lebo ich – asi – nikto nemá rád, začali ako hniloba napádať všetko, čo iní s námahou vybudovali. Rozliezli sa po masmédiách a vyžrali ako červíky plody statočnej a obetavej práce stoviek zdravotníkov, ktorí často s posledných síl zachraňovali naše životy, aj keď na úkor vlastného zdravia. Naši najlepší aj v zahraničí uznávaní odborníci sa dostali pod paľbu kritiky, ba zavše aj kameňov od tých, ktorí sa síce pandémii nerozumeli, zato mali v sebe dosť chrapúnstva a krvilačnosti. Čierny mrak nenávisti zaľahol na krajinu pod Tatrami, prišlo bezmála na lynčovanie našich záchrancov. Slováci sú vraj od prírody mierni, ale toto nemalo obdobu. Demokracia si vybrala svoju daň. Hlupáci, ktorí tvrdili najprv, že žiadna pandémia nie je, potom že testovaním sa zavádzajú do ľudí čipy, následne že práve testovaním sa ľudia nakazili, až napokon skončili zatiaľ tým, že na vakcíny sa minulo priveľa peňazí. Akoby vedeli, koľko stojí ľudský život. Akoby to, že oni to prežili znamenalo, že pandémia nehrozila. Akoby vedeli, že mŕtvi protestovať nebudú.
Nuž, nech si myslí kto chce čo chce. Ja by som sa chcel poďakovať Igorovi a jeho ľuďom za to, ako – napriek všetkým hrôzam, ktoré tu dezoláti rozpútali – ako si s pandémiou poradili. Viem, nebolo to ideálne. Ani profesionálni politici by si neporadili lepšie. Určite by bolo účinnejšie urobiť to tak, ako za poslednej veľkej pandémie v roku 1830, kedy vláda povolala vojsko, s hlupákmi si poradili nasilu a bolo po pandémii. Nuž čo, máme hentú demokraciu, nesme si následky. Igor a jeho vláda robili pre nás to najlepšie, čo vedeli, aj keď boli amatéri. Česť ich dobrým úmyslom.