Keď som si pred pár rokmi prečítal o pandémii cholery na Slovensku v roku 1830, prvý dojem bol jednoznačný: ako môžu byť ľudia takí sprostí? Ten dojem bol čiastočne ospravedlniteľný tým, že Slováci mali vtedy oveľa menej vedomostí aj príležitostí získať ich. Najmä vidiecky ľud na východe, zrobený prácou a kvárený alkoholizmom, nedôveroval vrchnosti už z princípu. A keď začali dezinfikovať studne chlórovým vápnom, pokladali to za dôkaz, že ich chcú otráviť. A povstali. Aj proti lekárom a tým, čo ich zachraňovali. Až policajný zásah a tvrdé opatrenia zabránili ďalším obetiam na životoch.
Od tých čias uplynulo dvesto rokov a bol som presvedčený, že dnes sme už oveľa múdrejší.
Chyba!
Ľudská hlúposť prežila!
Napriek pokroku vo všetkých oboroch ľudskej činnosti, napriek výskumu, vďaka ktorému sme už zlikvidovali väčšiny epidémií, čo kvárili ľudstvo po stáročia, napriek rozvinutému a prepracovanému systému zdravotnej starostlivosti od narodenia až do smrti – nedôvera prežila. Keď prišlo na lámanie chleba, teda vo chvíli, kedy sme sa všetci mali spojiť a zabojovať, na svetlo sveta sa opäť vyrútila hlúposť ako sopka a tých dvesto rokov zmietla z povrchu zeme. Nedôvera k „panstvu“ priniesla ovocie. Opäť sa prejavilo to, čo na Slovensku už veľakrát: čomu nerozumiem, to aspoň opľujem. Dvesto rokov výsledkov, na základe ktorých sme si lekárov začali vážiť, sa behom krátkeho času ocitlo v prachu a samozvaní diletanti dostali zelenú.
Pravdaže, nikto nevedel, čo robiť. Bolo to ťažké. Vláda prijala veľmi odvážne opatrenia, ktoré nám mnohí závideli. Vtedy sme ešte viac-menej ťahali za jeden povraz. Plošné testovanie bolo tým najlepším začiatkom, ako z toho von. Ale to by sme neboli Slováci, keby sme čosi dodržali. Nám predsa nikto nebude zakazovať stretávať sa. V krčme, na svadbe. Máme predsa slobodu. A tak mnohomiliónová investícia do našej záchrany stroskotala na našej „slobode“. A kto za to môže? Nie tí, čo nedokázali dodržať ani základné opatrenia a všetko tak zničili, ale tí, čo nás chceli zachrániť. Nie tí, ktorým záchrana vlastného aj životov blízkych nestáli ani za to, aby si nasadili obyčajný kúsok látky na tvár. Znie to neuveriteľne, ale obvinení boli naši záchrancovia. Ľudská hlúposť triumfovala. Znie to neuveriteľne! Znie to ako spiknutie proti životu! Samozvaní mudrci prekričali hlas odborníkov. Dvadsaťtisíc mŕtvych! Kto za to môže? Kto a kedy bude súdiť tých, čo svojou hlúposťou a tvrdohlavosťou poslali do hrobu tých, čo im uverili? Mŕtvi už svedčiť neprídu. Videli sme vyčerpaných zdravotníkov v priamom prenose, videli sme ľudí umierať na pľúcnej ventilácii, počuli sme, ako mnohí pred smrťou ľutovali, že sa nedali zaočkovať. Kam sa podela ľudskosť tých, čo napriek tomu brojili proti vakcinácii? Čo je to za netvora, ktorý uverí až potom, keď ochorie on sám? Kam sa podela ľudskosť?
Mal som kamarátku. Bola z východu. Mali sme sa radi. Tri roky sme si celkom rozumeli. Prestali sme si rozumieť až s pandémiou. Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa. A ja som prekvapením otváral ústa. Naraz sa z nej stala veľká bojovníčka proti životu. Matka troch detí. Neuveriteľné…
Hovorí sa, že múdry sa učí na cudzích chybách, hlupák na vlastných. Vyzerá to tak, že ľudia sa nechcú poučiť. Niekedy ani dvesto rokov nestačí. A nasilu dnes kohosi zachraňovať je nedemokratické. Vesmír a ľudská hlúposť sú nekonečné. Mal si pravdu, Albert…