Sme čudné tvory. Pánboh či príroda nás obdarili skvelými zmyslami, aby sme dokázali správne vnímať tento svet, aby sme sa mu vedeli prispôsobiť a prežiť svoj život čo najlepšie, a hoci tie naše zmysly nie sú také vycibrené ako u niektorých zvierat, dokázali nás preniesť tisícročiami až k dnešku. Je preto nanajvýš čudné, ako s nimi zaobchádzame. Už od praveku robíme všetko preto, aby sme ich oklamali. Tí naši verní spravodajcovia dostávajú na frak od nás samotných, a to čoraz viac. Čoraz viac sa spoliehame na výplody svojej fantázie, čoraz viac si zakrývame oči aj uši, čoraz viac klameme. Seba aj iných. Namiesto vďačnosti za to, že môžeme ten svet okolo seba vidieť neskreslene a pravdivo, pozeráme radšej do debničiek na pixely, riadky a polsnímky a nahovárame si, že pravda je práve tam. Svoje uši zakrývame slúchadlami, aby sme odfiltrovali zvuky skutočného sveta a počúvali zvuky umelé. Utekáme pred skutočným svetom do ríše fantázie, svojej či niekoho iného, a neveríme tomu, čo nám naše oči a uši hovoria, lebo naše hlavy pravdu a skutočnosť odmietajú. Možno sa nám len zdá, že tá skutočnosť je taká neznesiteľná, až ju musíme zameniť za výmysly, možno aj vieme, že sú to výmysly, ale veríme im preto, lebo sú príjemnejšie. Možno si len chceme trocha ofarbiť tento náš šedivý svet, aby sme nemali pocit, že žijeme zbytočne.
Kedysi to bolo jednoduchšie. Aby sme prežili, museli sme nasýtiť svoje telá, lebo – raz darmo – najprv treba žiť, až potom špekulovať. Ako je to dnes? Kto sú dnes tí, ku ktorým najviac vzhliadame? Nie, nie sú to naši živitelia. Najväčšími celebritami sú tí, čo nás najúspešnejšie klamú. Herci, speváci. Živia naše duše, naše túžby po klamstve. Odtŕhajú nás od života a ukazujú svet v iných farbách. Takých, čo v skutočnosti neexistujú. Najúspešnejší sú tí najpresvedčivejší. „Najhoršia je lož, ktorá sa pravde podobá“ – hudú nám do uška. Aj herci samotní sa niekedy zahanbia za to, čo všetko sme im uverili. Nuž ale čo, keď im za to platíme. Ktože by odolal? Namiesto toho, aby sme sa zišli, porozprávali, hľadeli si do očí a vnímali všetky tie vedľajšie účinky priamej komunikácie, stískame svoje telefóny, ktoré už nie sú len telefónmi, ale náhražkami za akýkoľvek priamy styk. Dokonca aj ten pohlavný. Na internete nájdeme všetko. Je to fajn, mať v tej svojej škatuľke celý svet, ak akceptujeme, že ten svet nie je skutočný. Len taký „akoby“. Aj ten náš život je už len taký „akoby“. Konečne sa môžeme dostať k akýmkoľvek informáciám, ale keďže aj tie sú len „akoby“, nevieme, čo je pravda a čo nie. Skutočnosť sa nám pomiešala s fikciou do neprehľadnej džungle a zasa nám zostáva len to, čo v staroveku: viera. Viera, ktorá vraj aj hory prenáša. Zasa sme v staroveku.
Čomu veríme?