Zovšadiaľ teraz počúvame, že za chovanie detí, nezriedka kriminálne, môžu rodičia. Akcentuje sa nedostatok výchovy, lebo vraj nemajú na deti čas, ale deti v puberte, kedy sa formuje osobnosť a ktorá často určuje ďalší osud človeka, si väčšinou sťažujú na prílišnú starostlivosť, najmä matiek, lebo typickým znakom puberty je túžba po samostatnosti. Takže ako? Je tej starostlivosti veľa či málo? Koľko je tak akurát?
Typickým znakom dneška je nechať rozhodovanie na deťoch. Máme veriť tomu, že dieťa najlepšie vie, čo chce, a povinnosťou rodiča je akceptovať to. Samozrejme, že je to ťažké. Uznať, že zelený detský mozog vie čosi lepšie ako ten dospelý je naozaj náročné. Zvlášť s vedomím, že za následky nedospelých činov detí zodpovedá rodič. V tomto sú paragrafy nekompromisné. Ako sa dá dohodnúť s pubertiakom, keď jej prirodzeným sprievodcom je revolta?
Jeden zúfalý otec sa kedysi pokúšal zachrániť svojho syna, ktorý podľahol drogám. Robil všetko možné, aby ho vytrhol z pazúrov závislosti a partie, ktorá ho do toho dostala. Narkomani sú nesmierne vynaliezaví v umení klamať a pre svoju drogu pôjdu aj cez mŕtvoly. Najmä tých, ktorí im chcú pomôcť, teda rodičov. Ten otec musel dokonca priväzovať svojho syna k posteli, inak si už poradiť nevedel. Bolo by to možné aj teraz? Veď by ho asi zavreli do basy. S dnešnou teóriou, že dieťa má právo o sebe rozhodovať by nemal šancu.
Nepochybujem o tom, že takéto problémy majú rodičia aj dnes. Len s oveľa menšou šancou na záchranu.
Rodičia vraj môžu za všetko.
Ak sa starajú príliš, vyslúžia si od potomkov nenávisť. Vďačnosť je puberte neznáma. Ak sa starajú málo, riskujú ohrozenie mravnej výchovy svojho potomka, a na to je tiež paragraf. A spoľahnúť sa na to, že zelený mozog je zodpovedný – to je dosť naivné.
Kedysi sme sa, my dospelí, vedeli zomknúť. Každému bolo jasné, čo je dobré a čo nie a pomáhali sme si. Dnes je každý proti každému, rodič má pocit, že všetci jeho dieťaťu ubližujú, že všetci môžu všetko, len tomu jeho to zakazujú, a ani škola nemá patent na výchovu. O týraní detí počúvame podchvíľou, ale nikto nechce vidieť, ako takáto klíma vyhovuje tým pubertiakom, ktorých prvoradým úmyslom je s rodičmi vybabrať a dosiahnuť svoje. Napríklad nastúpiť na cestu zločinu. Z basy potom obviňujú rodičov, že sa im dostatočne nevenovali.
Čo s tým?