Milá Sonka, v prvom rade ťa asi musím poprosiť o prepáčenie, že som si požičal názov Tvojej knižočky do titulky týchto riadkov, ale nič lepšie som nevymyslel a tých zopár Tvojich stránok je natoľko obsažných, že vnášať do nich čokoľvek iné je zbytočné. Napísala si všetko. Vlastne by som ich ani nemal komentovať, to mi neprislúcha, a už určite ich nechcem hodnotiť, to by som si nedovolil, ale možno by som smel chvíľočku nechať znieť strunu, ktorú si vo mne rozoznela. Lebo zdá sa mi, že ti rozumiem. A porozumenie je – podľa mňa – veľká vzácnosť. Dnes viac ako kedykoľvek predtým…
Pravdaže, všetko chápať nemôžem. Moje zdravotné problémy sa s Tvojimi porovnať nedajú a do pocitov onkologického pacienta sa vžiť jednoducho nedokážem. Ja by som asi nevedel žiť bez nádeje. Ani bez budúcnosti. Ale – ako Ti povedal pán profesor – stále je to život, hoci iný…
Áno, porozumenie je veľká vzácnosť. Prečítal som si všetky knižočky, ktoré si v ostatnom čase napísala, a viac ako kedykoľvek predtým som sa utvrdil v tom, že písané slová sú tým najlepším spôsobom, ako vyjadriť to, čo je verbálne nevyjadriteľné. Osobný styk je totiž vždy zaťažený všetkými možnými predsudkami či skúsenosťami a signály tela vždy budú brániť signálom duše vyjadriť sa zrozumiteľne inej duši. Len samota pri písaní dokáže to, čo ústa a uši nevedia. Len v bezpečí svojej ulity vieme byť úprimní, bez strachu z nepochopenia.
Hovorí sa, že človek by nezniesol život, keby poznal hodinu svojej smrti. No – ty ju už poznáš. Nezávidím ti to poznanie. A neviem, ako by som ho vydržal. Z fyzickej existencie na tomto svete zostane napokon len kôpka hliny a nič na tomto svete už neovplyvníme. Našťastie, existuje papier a písmenká a tie nás dokážu prežiť. Ba viac, dokážu o nás vypovedať viac, než kedy dokázali naše ústa. Videl som ťa len raz a ani si z toho stretnutia veľa nepamätám, ale tvoje písmenká som si prečítal veľakrát a vraciam sa k nim vždy znova, hlavne vtedy, keď sa mi svet zdá byť hrozný, život ťažký a ľudia neznesiteľní. Ty ma vždy postavíš na nohy. Ty mi vieš vždy znova povedať, že všetko je tak, ako má byť, že nič na svete nie je nové ani samoúčelné a že život aj smrť tu boli odjakživa spolu, ruka v ruke, a že my všetci sme len malé kolieska v obrovskom svete okolo. Prijať ten údel je ťažké, ale nevyhnutné. Napokon vždy zostane len tá kôpka hliny…
Je čudné, ako zle ľudia znášajú súcit. Akoby to bola hanba. Akoby nás priznanie, že potrebujeme pohladiť dušu, stavalo do úlohy žobrákov, čo sa nevedia brániť sami. Akoby sme sa báli, že nás naši blížni, poznajúc naše slabiny, akoby sme sa báli, že nás vysmejú či ponížia. Nedôvera sa stala našou každodennou spoločníčkou a núti nás k ostražitosti aj medzi najbližšími. Ľudskosť sa stala slabinou. Pohladenie duše čímsi, čo sa nepatrí. A hoci – tomu verím – každý z nás po tom pohladení túži, stále len machrujeme, akí sme odolní. Ešte dokážeme nájsť úľavu vo fyzickom objatí, objať srdcia si ale už nedokážeme…
Milá Sonka, zdá sa, že v ostatnom čase sa nám špirála života roztáča čoraz viac, akoby koniec sveta bol na dosah. Vytratil sa nielen ten súcit, ale aj porozumenie či empatia a život je čím ďalej tým viac o základnom pude: prežiť. A hoci by sme sa mohli mať oveľa lepšie, ako kedykoľvek v minulosti, stále trpíme. Viac ako vtedy, keď bol život ťažší, ale jednoduchší. Neviem, kde tá špirála končí, lebo stačí pár bômb a bude koniec, ale našťastie neviem, kedy to príde, a tak je stále nádej, že raz bude lepšie. Ale ak naozaj existuje niečo aj potom, keď sa tento náš život skončí, možno sa raz všetci zídeme tam kdesi, bez chorôb tela a strachu zo smrti, a možno pochopíme, aký to všetko malo zmysel. Možno raz si tam kdesi objímeme duše a nájdeme úľavu. Už sa na to teším…