Keď sa pred časom v krajinách bývalého východného bloku zdvihla vlna nevôle proti dvojakej kvalite potravín, dovážaných od západoeurópskych výrobcov a česká poslankyňa Jourová predniesla tento problém v europarlamente, dôvodili výrobcovia tým, že my na východe máme iné chute. To spôsobilo ďalšiu vlnu protestu a debaty o euroobčanoch druhej kategórie. Dnes si – na základe nových poznatkov o našom národe – myslím, že tie dôvody boli celkom dôvodné. Naši spoluobčania sa naozaj zavše chovajú nepochopiteľne. Možno je to spôsobené vrodenou skromnosťou, možno – ako povedal Satinský – Slovákovi stačí kúsok chlebíka a slaninky a kalištek frndžalice, a rozplače sa od šťastia, ale tie naše špecifiká vyzerajú naozaj dosť čudne. Pravda, špecifiká majú aj iné národy, a také anglické zakopávanie vianočného pudingu na záhrade sa zasa zdá byť čudné zasa nám, ale ak si tými špecifikami narobíme len problémy, je načase zamyslieť sa nad tým, čo vlastne chceme. Je pravda, že sto ľudí, sto chutí, ale ak ktosi na tom profituje a využíva to na okrádanie, tak to v poriadku nie je. Ja by som napríklad chlieb v Tesku nekúpil, ale stretol som tam kamaráta, ktorý si ho veľmi pochvaľoval. V Kauflande zasa majú lacnejšiu zeleninu a preto je o ňu veľký záujem, a ak na tretí deň začne doma hniť, zostáva nám len nadávať. Aj Čína na nás už dosť zarobila, lebo my vieme o kvalite iba ak rozprávať, ale v skutočnosti nám na nej nezáleží. To súvisí hlavne s tým, že sme naozaj chudobnejší ako naši západní susedia, ale radi by sme si udržali imidž, a tak sa k tomu nepriznávame. Pravdaže, mnohí z vás poznajú aj iné, vypuklejšie príklady. Horšie je, že my tú kvalitu ani nepoznáme. Nemyslím to, že lacné topánky sa nám zoderú skôr ako kvalitnejšie, to sa nie vždy dá na prvý pohľad poznať, myslím aj veci, ktoré na prvý pohľad poznať idú. Natáčam rodinné oslavy či svadby na kameru, spracovávam ich na PC v editore a dávam si záležať na tom, aby boli kvalitné, ale ocení to len málokto. Ľudia si pri prezentáciách všímajú hlavne sami seba a chovajú sa niekedy ako opice v zoo, keď schytia zrkadlo. Kvalita ich netrápi a zhruba rovnako reagujú aj na fotky od niekoho, kto neváha ukazovať aj tie s kusom vlastného palca či všetkých zúčastnených odzadu. Ktovie, možno aj tu sa prejavuje tá naša nenáročnosť. Nedávno som stál v jednej reštaurácii pri nápojovom automate za človekom, ktorý doňho vložil pohár a čakal. Po nejakom čase som ho upozornil, že nestisol ten biely gombík. Pozrel na mňa pohŕdavo a poučil ma, že to je automat, nápoj sa načapuje automaticky. Keby som mu ten gombík nestisol ja, možno tam čaká dodnes. Toto je ďalšie z našich špecifík. Sme takí presvedčení o svojej pravde, že nás nikto nemá čo poúčať. Ak kedysi povedal Sokrates: viem, že nič neviem, pre Slováka je typické: čím menej viem, tým viac som presvedčený, že viem všetko. A každú radu, čo ako dobre mienenú, berie ako útok na svoju múdrosť. Pravdaže, v tejto súvislosti si neodpustím ani udalosti z posledných mesiacov. Je úplne nepochopiteľné, koľko odborníkov na pandémiu sa tu naraz vynorilo. Isteže, internet je pekná vec, ale zdravá súdnosť mi musí napovedať, že tí, ktorí infektológiu študovali a venujú sa jej profesne, toho vedia asi viac. Inak by som musel prehlásiť, že všetko učenie je blbosť a štúdium len strata času. A ak som teda taký múdry a vážim si život, mal by som vedieť navrhnúť aj nejaké riešenie, a nielen pindať na riešenia iných. Nuž ale – a to súvisí s ďalším naším špecifikom – za riešenie treba prevziať zodpovednosť, za pindanie nie. Práve nezodpovednosť je to, čo mnohých z nás charakterizuje asi najviac – a najtragickejšie. Mali by sme si však uvedomiť, že každé naše verejné vyjadrenie zanecháva v čitateľoch istú stopu. Česi hovoria, že na každom šprochu je pravdy trochu. A tiež, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Až čas ukáže, kde bola tá pravda naozaj, ale potom už je na nápravu neskoro. A internet si pamätá…