Milý Julko,
tento list Ti píšem po návrate z čarovného ostrova Mallorca, ktorý tí beťári Španieli píšu s dvomi L, lebo – na rozdiel od nás – nepoznajú ľ. Strávili sme tam nezabudnuteľné chvíle aj s dcérou, ktorá priletela z opačnej strany, takže sme mali viacnásobnú možnosť porovnávať situáciu vo svete a názory z inej strany tej našej slovenskej bubliny, v ktorej sme už vyše roka zahrabaní. No poviem Ti, je mi to ľúto. Svet je krásny, bohatý na zážitky a vo svojej rozmanitosti nesmierne pestrý, preto úprimne ľutujem všetkých, ktorí si zo svojej stoličky za počítačom urobili pupok sveta a mekku všetkých vedomostí, hoci vedia, že šedivá je všetka teória a večne zelený strom skutočného života. A každý, kto má srdce a myseľ otvorenú, ten rozdiel pozná. Úprimne ľutujem každého, kto sa zabarikádoval vo svojich názoroch a nechce vidieť, počuť ani cítiť svet, ten skutočný, za hranicami svojej izby, dediny či názorovej bubliny, a dobrovoľne sa odsúdil k slepote ku krásam tohto sveta. Lebo slepota je vždy tragická, o to viac, ak je dobrovoľná. A to vysedávanie za počítačom a nekonečné nadávanie na vládu nemôže za krásu považovať naozaj nik. Ale máme slobodu a ak chce niekto trpieť a zožierať svoj život negatívami, je to jeho voľba. My ostatní, čo si svoj život vážime, žijeme naplno, cestujeme, poznávame, užívame si slobodu. Možno jej nie je až toľko, ako kedysi, ale bol by hriech nevyužiť možnosti, ktoré sa s ústupom pandémie naskytli a určite nechceme – keď nám naši nezodpovední spoluobčania spôsobia ďalšiu zabíjačku – ľutovať, čo sme mohli a nevyužili. Je strašné sledovať ľudí, ktorí sa s pokrikmi o slobode zamurovali vo svojej izbe a odtiaľ vypúšťajú do sveta sťažnosti na porušovanie svojich práv, je strašné čítať tie elaboráty plné žlče a nenávisti k ľuďom, ktorí ich chcú z tej paranoje vyliečiť. V Španielsku napriek pandémii žijú, radujú sa, nestresujú, v Anglicku to berú prakticky a bez emócií – zaočkoval si sa, ži, odmietaš, seď doma. Pravidlá sú jasné a všetci to vedia. My na Slovensku len nadávame. Iným sme na smiech, sebe do plaču…
Na Malorke bolo skvele. Aj keď nezastaviteľná komercia odhryzla kus z prírodných krás tohto ostrova, stále sa tu nájdu nielen prekrásne piesočné pláže, ale aj osamelé útesy nad morom, z ktorých je úžasný výhľad do diaľky až po obzor a západ slnka je tu stále dychberúcim zážitkom. V takých chvíľach si človek uvedomí svoju nepatrnosť vo vesmíre a malichernosť svojich problémov. Svet je krásny, len treba otvoriť oči, srdce a dušu a nasávať ho plnými dúškami. Život je krásny, len mu musíme dovoliť tú krásu prejaviť…