Tak, Milý Julko, už je to tu. Viem, že Ty si si s chorobou užil dosýta, až tak, že Ťa doviedla do hrobu, preto Ťa nechcem zaťažovať svojimi problémami, len toľko, že som po rokoch navštívil jednu svoju špecialistku, veľmi milú, ústretovú, pedantnú a statočnú pani doktorku. Ordinuje vo svojom vlastnom dome na predmestí a keďže som sa k nej akosi nemohol dovolať, prišiel som sa objednať na vyšetrenie osobne. Na to, čo ma tam čakalo, tak skoro nezabudnem. Vyrútila sa na mňa ako na psa. Vraj ako si to predstavujem, otravovať ju, keď má toľko práce, a vraj objednávať sa dá len elektronicky od druhej do pol tretej. Namietol som, že som to skúšal aspoň desaťkrát a vždy bolo obsadené, takže spustila druhú vlnu, vykričala mi, že je preťažená, že nedisciplinovanosť pacientov ju stojí veľa vzácneho času, ktorý by mohla venovať iným, že celý život poctivo pracuje, ale nikto to nevie oceniť, že si treba sťažovať na ministerstve, a ukazovala mi akýsi predpis, čo jej visel na nástenke, lebo asi mala pocit, že ja som tá autorita, ktorá pôjde do Bratislavy, vyfacká tam celé ministerstvo a nastolí konečne poriadok, a že jej dcéra chcela študovať za lekárku a zdediť jej prax, ale nedostala sa tam, lebo jej vraj povedali, že vraj lekárov je veľa, tak mám ísť tam, kde je tých veľa lekárov. Za dve minúty na mňa vychrstla celý kýbeľ krívd, ktoré sa jej dejú, a tá kedysi taká milá osôbka sa zmenila na krvilačnú harpyu, ktorá konečne našla kohosi, cez koho tie krivdy môže spláchnuť.
Je mi to jasné. Pľuvanec vždy padá dolu. Všetko nakoniec odnesie pacient, zákazník, občan. Už som písal o tom, že to, ako sme sa k lekárom zachovali pri koronakríze, si odnesieme. Chrapúnstvo bude potrestané. Nadávať do bastardov tým, čo nás zachraňovali, sa nepatrí. A – ako vždy – doplatia hlavne nevinní. Verím, že tí, ktorí tu už rok broja proti opatreniam, vláde a celému zdravotníctvu, vyviaznu bez škrabancov, lebo naša spoločnosť už je nastavená tak, že chrapúnstvo sa vypláca. Ľudia, ktorí vypisovali, že žiadna koronakríza nie je, že je to len výmysel akýchsi jašterov, že nás chcú začipovať či prepichnúť nám mozog, že všetci sme sa nakazili pri testovaní a že sa nikdy nezaočkujú, aby nepomáhali komusi zbohatnúť – či podobné do neba volajúce hovadiny, tí všetci sa ale veľmi urazili, keď by mali na svoju sprostosť doplatiť. Chápem, keď neverili vláde, ale okrem potlesku pre zdravotníkov v prvej vlne, z ktorého majú tak veľké guľové, im len hádzali polená pod nohy. Koľkokrát sme videli vyčerpané sestričky na pokraji síl, koľkokrát sme pozerali na neborákov, zomierajúcich na pľúcnej ventilácii, koľkokrát nás lekári, ktorí tomu rozumejú, vyzývali k zodpovednosti? Čoho sa od nás dočkali? Kto je zodpovedný za tých dvanásťtisíc mŕtvych?
Teba, Julko, nezachránili. Rakovina bola silnejšia. Korona sa dala zvládnuť, keby sme chceli. Lenže asi sme nechceli. Ak si toto vymyslel nejaký jašter, veľmi sme mu pomohli. A pritom stačili len veriť tým, ktorí nás vždy zachraňovali. Stačil len kúsok zodpovednosti. Ani to sme nedokázali…
Nečudujem sa lekárom, že sú podráždení. A nebudem sa čudovať, keď tí v dôchodcovskom veku odídu oddychovať a mladí budú ešte viac utekať preč. Tam, kde je menej chrapúnstva a viac zodpovednosti…