Milý Julko,
v nedeľu bolo dobre. Zišli sme sa na oslave narodenín celá rodina, takmer štyridsať ľudí. Na terase rodinnej haciendy jedného z nás, uprostred krásnej záhrady, s výhľadom na zelené kopce hôr sme jedli, pili, hodovali a… debatovali. A keďže diapazón povolaní či záujmov je v našej rodine prepestrý, každý prispel svojou troškou do mlyna a premleli sa tie najrozmanitejšie uhly pohľadu. Kvôli kovidu sme sa nevideli už dlhší čas, takže bolo o čom. Na jednom sme sa ale zhodli: život prináša rôzne výzvy a je na každom z nás, ako sa s nimi popasuje. Treba povedať, že nikto si nesťažoval, nikto nenadával, ale každý sa snažil triezvo zhodnotiť situáciu a prispôsobiť sa. Ako jeden z najstarších som spomenul aj svoju dôchodcovskú zábavku, tento blog, a reprodukoval názory, ktoré tu vládnu, čo vyvolalo úprimnú vlnu údivu. Tí úspešní ľudia dosť dobre nepochopili, ako môže niekto tráviť celé hodiny za počítačom, zabíjať vzácny čas kritikou pomerov, nadávaním na vládu a bezzubým tliachaním o čomsi, čomu ani nerozumie, namiesto toho, aby robil čosi, čo jeho život zlepší, prípadne čím prispeje k lepšiemu životu svojich blížnych. A – vieš, Julko – takým tým bahnením sa v problémoch, ktoré tým tliachaním sám vyrába. Písal si o tom aj vo svojej knižke pod titulkom „O radosti z biedenia“. Spomenul som aj istú blogerku, ktorá veľmi rada udeľuje národu rady o tom, aké hodnoty sú podľa nej v živote dôležité, a dostalo sa mi vysvetlenia, že ľudia prirodzene premýšľajú o veciach, ktoré im chýbajú, a tie riadky zjavne súvisia s neschopnosťou tie hodnoty reálne prežívať. Schopnosť objektivity je tu veľmi nízka a naopak, fantázia zavádza niektorých ľudí k nelogickým riešeniam, ktoré ich do toho bahna zabárajú ešte viac. Najtragickejšia je ale tvrdohlavosť, s akou na svojich bludoch trvajú a neochota nechať sa poučiť. A všetci sa mi čudovali, prečo to robím. Úspešný človek nemá na zbytočnosti čas a boj s ľudskou hlúposťou je predsa nekonečný, to vie aj malé dieťa. Napokon aj tak každý zožne len to, čo zasadil a ak sa – napríklad – niekto nechce zaočkovať proti vírusu, ktorý skolil už tisíce ľudí, je to jeho slobodné rozhodnutie. Možno by bolo dobre nechať tých ľudí podpísať vyhlásenie, že o očkovanie nemajú záujem, aby v prípade, že ten vírus chytia, zasa neotočili a nezačali zvaľovať vinu – ako majú vo zvyku – na niekoho iného. V prípade blogerov to však nie je nutné. Svoje názory už zvečnili…
To vieš, Julko, že by nám bolo lepšie, keby sme na rodinných oslavách takéto problémy nemuseli riešiť. Napokon som sa musel aj trocha ospravedlniť, že som tému ľudskej hlúposti zatiahol medzi ľudí, ktorí si ju nemôžu dovoliť, ale – našťastie – v našej rodine vládne porozumnie a láska k blížnemu aj v praxi, takže moje dôchodcovské starosti sú tolerované. Máme predsa slobodu. Takže asi začnem viac uvažovať o tom, ako môžem zlepšiť život sebe a nie tým, ktorí o to nestoja…