O túžbe po utrpení

20. mája 2021, miromak, Nezaradené

Milý Julko,

Tvoj dvadsiaty prvý List Slovákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia, nesie názov O radosti z biedenia.  Ako znalec slovenského národa v ňom píšeš o tom, ako sa naši rodáci zúrivo bránia zbohatnúť, a ako sa vyžívajú v biede a chudobe. To vyžívanie prebieha dosť kurióznym spôsobom: oni si neustále sťažujú, pritom ale robia všetko preto, aby nezbohatli. Odôvodňujú to rozličnými heslami, napríklad že chudoba cti netratí, či lepšie byť zdravý a chudobný. Priznám sa, keď som to pred rokmi čítal, nevoňalo mi to. Vyzeralo to tak bezohľadne. Aj keď už vtedy pred rokmi sa vo filme Pacho hybský zbojník v pamätnej scéne ten sedliak ponúka: len bite, pán veľkomožný. Nuž, zasmiali sme sa, veď to bol len žart. Ty si však už vtedy vedel, že nebol. Aj mne trvalo pár rôčkov, kým som prišiel na to, že táto scéna je myslená ale úplne vážne. Len máločo vystihuje špecifiká slovenskej nátury exaktnejšie. A ako plynuli roky, nadobudol som presvedčenie, že radosť z biedenia treba rozšíriť na Túžbu po utrpení. Naši rodáci ma v tom presviedčajú každý deň.

V jednom vtipe sa hovorí, že gynekológ je človek, ktorý hľadá ťažkosti tam, kde iní muži hľadajú potešenie. Nuž a Slovák je človek, ktorý trpí aj vtedy, keď si iní pochvaľujú. Celé roky už čakám na chvíľu, kedy si konečne zvolíme vládu, s ktorou budeme spokojní, ale to sa ešte nestalo. Volíme si – slobodne a bez donútenia – pravicu aj ľavicu, ale po každých voľbách nadávame. Je úplne jedno, kto tam je. Čo z toho plynie? Že k voľbám chodíme preto, aby sme mali na koho nadávať. A tých paradoxov je oveľa viac. Nikto nám nemôže uprieť silné sociálne cítenie, vždy sme stáli na strane biednych a utláčaných a pomáhali sme si. To je naozaj chvályhodné, len v ostatnom čase sa vytratili také javy, ako napríklad vďačnosť. A nahradili ich iné. Šľachetné slovenské srdce, plné súcitu a pochopenia dostane tvrdú ranu pod pás, ak sa ten, komu sme pomohli zachová ako chrapúň, našu pomoc poprie a zjavne nás znenávidí. Neviem, či je pocit vďačnosti taký neznesiteľný, a či sú už podaktorí spoluobčania takí rozmaznaní, že kvôli novým priateľom kopú do starých, ale takto sa likviduje aj naša geneticky šľachetná povaha a nastupuje proces sebaničenia. Vyrobiť si nepriateľa z človeka, ktorý nám pomohol, je … ťažko to slušne nazvať. Bohužiaľ, toto sa tu deje denne a rozleptáva to náš národ ako rakovina.

Vieš, možno je na vine to, že nám je príliš dobre. Slováci vždy žili v presvedčení, že ich ktosi utláča, a tento pocit v nich pretrval až do dnešných dní, kedy už máme konečne svoj vlastný štát a demokraticky zvolené panstvo. Jednoducho – bez pocitu krivdy nedokážeme žiť. Viem, znie to hrozne, ale mnohí naši rodáci tu chrlia oheň a síru a kopú okolo seba tak, akoby im šlo o život. A to všetko najedení, napití, vyspatí, v pokoji a bezpečí spoza svojho počítača. Zjavne im pokoj lezie na nervy. Ako to slušne nazvať?

Sám vidíš, aké ťažké je našim rodákom pomáhať. Ani vo sne by nás nenapadlo, že za našu snahu sa nám ujde len ten dym a síra. Slovenský masochizmus je silnejší. Prišli na to už aj slovenskí lekári, tá hŕstka statočných dôchodcov, ktorí ešte veria, že náš národ si život zaslúži. Ale vyzerá to tak, že už to vzdajú. Alebo ako jeden z mojich priateľov, ktorý v zrelom veku odišiel liečiť Angličanov. Vraj už má toho chrapúnstva tu plné zuby…

Nuž, čo na záver?

Hádam len to, že nádej zomiera posledná. Lebo bez nej by nevznikli ani tieto riadky…