Milý Julko,
k písaniu týchto listov Tebe ma vypudilo najmä to, čo sa tu v ostatnom čase deje. Nebezpečenstvo pre náš národ prišlo a stále je veľmi akútne, hrozivé, vyslovene smrteľné. Na pandémiu zomrelo doteraz vyše dvanásťtisíc našich rodákov a pribúdajú ďalší. Je to hrôza, aká tu od vojny nebola. Vo svojej namyslenosti sme si ani predstaviť nevedeli, že sa ešte v tomto storočí môže také čosi prihodiť, lebo už sme si akosi navykli čeliť len takým, ktoré sme sami spôsobili, a mnohí z nás sa silou-mocou bránia uveriť. Matka príroda nám ale ukázala, že ani zďaleka nie sme jej pánmi a možno aj otec nebeský nás musel prefackať a ukázať nám naše miesto. Ak to mala byť skúška, tak sme sa veľmi nevyznamenali. Tak pobiede na štvorku. Ak by sme zareagovali správne, mohlo byť mŕtvych oveľa menej. Ak by sme sa dokázali zomknúť, porazili by sme aj tohto nepriateľa. Ukázalo sa však, že za jeden povraz nedokážeme ťahať ani vtedy, keď nám ide o život. A Ty, ktorý si nás pred nebezpečenstvami varoval a teraz sa na nás tam zhora dívaš, sa musíš v hrobe obracať.
Vieš, za ostatný rok v mojom okolí zomrelo osem ľudí, niektorí na Covid, iní na následky iných chorôb, zväčša kvôli Covidu zanedbaných. Ja Ti neviem, či ostatným ľuďom nikto nezomrel a či im to je len ganz egál, prípadne sú už takí zocelení, že nimi ani smrť nepohne. Zdá sa, že mnohí si cieľavedome pestujú odolnosť voči prejavom strachu, aby nedali najavo, že v skutočnosti sa veľmi boja, a tými svojimi „hrdinskými“ postojmi zastávajú názor, že „najhoršia je smrť z preplašenia“, jednako mne to príde ako veľmi detinské, pubertálne a nelogické. Dospelý človek predsa musí vedieť reagovať adekvátne a nebezpečie smrti je teda sakra dobrý dôvod robiť protiopatrenia. Tu ale mnohí radšej vymyslia tie najkrkolomnejšie magoriny, len aby sa nemuseli pozrieť pravde do očí. Vo virtuálnom svete je asi všetko len „akoby“ – ako si o tom písal aj vo svojej knižke – a nikto svoje „akoby pravdy“ nemyslí vážne. Zblbnutosť z tej záplavy virtuality ovplyvňuje úsudok a nik už nevie čo je skutočnosť. Ba niekto možno nevie ani to, či tie svoje magoriny myslí vážne, hlavne aby ich prezentoval. Túžba zviditeľniť sa je mocná. A na ničom tak nelipne ako na svojom názore, čo ako chorom. Ak chcel toto ktosi, tak sa mu darí. Rozoštval nás a popudil proti sebe, a my sme mu to zožrali aj s navijakom.
Aj Ty aj ja sme už pochodili kus sveta a máme svoje zážitky. Ty si napríklad na križovatke v Rio de Janeiro videl jediného chodca, čo prebiehal na červenú – bol to Slovák. Ja som zasa v Rumunsku videl nesmierne otrhaného rybára, ktorý sa pýtal, odkiaľ som. Keď počul, že zo Slovenska, pohŕdavo sa zaškľabil a mávol rukou. Na pláži v talianskej Kalábrii plavčík prideľoval ležadlá podľa národností: vpredu Taliani, potom Nemci a Angličania, a my Slováci až celkom vzadu. Aj ten barman na ostrove Zakynthos, od chvíle, keď sa dozvedel, odkiaľ som, snažil sa ma viackrát „odrbať“. Povedz mi, Julko, prečo je to tak? Prečo nás Američania nazývajú darebáckym národom? A prečo všetci Slováci, ktorí niečo dokázali, odtiaľto čo najrýchlejšie zdupkali? Moja spolužiačka, ktorá kedysi vyhrala Detviansku zlatú ružu a zdalo sa, že má dvere do šoubiznysu otvorené, mi to vysvetľovala: ak sa nevyspíš aj s vrátnikom agentúry, nemáš šancu. Odišla preto do Prahy a tam urobila celkom slušnú kariéru. A pokiaľ viem, vyspala sa len s tým, s kým chcela. Prečo odišiel Fero Fenič? A prečo Juraj Jakubisko? Nalejme si konečne čistého vína a prejdime od prevolávania vlasteneckých hesiel k čomusi, čo má zmysel a čo nám pomôže. Sprostí snáď nie sme.
Ja viem, Julko, teraz som podráždil veľa žlčníkov. A práve tu leží naša bieda. Nedokážeme byť objektívni. Nedokážeme sa neuraziť. Naozaj potrebujeme len škrabkať za uškom a lichotiť? Je práve neschopnosť pozrieť sa pravde do očí tým najväčším nebezpečenstvom, ktoré nás ničí? Sme naozaj takí čudní, za akých nás mnohí pokladajú? A čo s tým urobíme?