Milý Julko,
čo ako rád by som pokračoval v Tvojom diele na poli národnom písaním listov rodákom, nedá sa. Dôvod je jednoduchý: nie som Ty. Len človek akoTy si môže dovoliť poúčať Slovákov, len niekto s Tvojou charizmou môže – ako to tu ktosi nazval – moralizovať, a varovať ich pred nebezpečenstvami, ktoré im hrozia, aj keď – a to Ti teraz bonznem – ani Teba za to nemilujú. Moralizovanie sa tu teraz nenosí a morálku si určuje každý sám. Mnohí dokonca – je to neuveriteľné – Tvoju knižku ani nečítali. A teda ani nevedia, o čom tu píšem. Ale nevadí, ja dúfam, že sa mi Tvoje myšlienky podarí medzi rodákmi spopularizovať a čo-to do nich nasúkať.
Keďže Ty si, ako umelec, zjavne iné zamestnanie nikdy nepraktizoval – lebo umenie je ako politika: kto raz k nemu pričuchol, už nikdy nič iné robiť nebude – rád by som Ti čo-to ozrejmil z iných zamestnaní, ktorými som prešiel. Teraz to bude z prostredia našich chrabrých bojovníkov, lebo aj pri nich som istý čas pobudol. To prostredie je dosť špecifické a na ľudské genotypy bohaté, čo mi zaiste potvrdia aj naši skôr narodení spoluobčania z čias, kedy absolvovali základnú vojenskú službu. A je len na škodu veci, že mladí už túto vzácnu možnosť nemajú. Nuž, vojenská služba bola povinná a nikto sa nás nepýtal, či sa nám to páči a či nie, sotili nás do vody a museli sme plávať. Často v takom vlnobití, o akom sa nám v civile ani nesnívalo. Nechcem spomínať zakopávanie sa na cvičení v daždi a blate, ani presuny nocou po premrznutej oráčine či nočné prepady, ktoré si náš veliteľ v besnej túžbe po boji vymyslel, až do chvíle, keď mu ktosi v tej tme napchal samopal až do huby – podobné zážitky má každý a tá doba už pominula. My, politicky spoľahliví, sme na vojne nemohli pásť svine ako Ty, my sme mali iný režim. Pod kepienok najčestnejšej vlasteneckej povinnosti sa schová všeličo. Ja som sa k službe vlasti vrátil aj po rokoch, keď armáda zatúžila po mojich schopnostiach, a znovu sa stretal s ľuďmi, o akých som si myslel, že už takých nikdy nestretnem. A tak – popri naozaj statočných a čestných ľuďoch, lebo aj takí v armáde sú – znova som natrafil na čudá, aké by inde nemohli žiť a zahynuli od hladu. A najčudnejšie na tomto genotype je to, ako hlboko sú presvedčení o svojej nenahraditeľnosti, hoci nikdy v živote nič užitočné nespravili. Už dve generácie tu vojnu nezažili a už vyše sedemdesiat rokov len parazitujú na pracujúcich, tých ale nazývajú „prachsprostí civili“, ktorých psou povinnosťou je živiť ich. Videl som tu človeka, ktorý horko-ťažko vyšiel štyri schody do svojej kancelárie a na vyzúvanie topánok potrebovali sluhu, zato sa vedel srdcervúco posťažovať na krivdy, akých sa mu dostáva v podobe slabého platu, hoci bral dvakrát toľko ako my. Veliteľská funkcia spočíva v rozkazovaní iným, čo chápu ako záslužnú činnosť, „ dejte mně lidi, já to udělám“. Naopak, nuda v kancelárii ich vedie k vymýšľaniu nových krívd, ktoré sú na nich páchané. Previerky z telesnej zdatnosti sú zjavne len podvodom, akých je tu plno. Viedol som prednášky a školenia pre žiakov Vojenskej akadémie a tí starší už preukázali značný stupeň príslušnosti ku kaste chrabrých bojovníkov, lebo viac ako odborné znalosti ich zaujímala výška budúceho platu, so zjavným akcentom na jeho nedostatočnosť. Ešte nič neurobili, ale už trpeli. Aj tu na blogu sa do mňa naváža jeden, ktorý o práci nemá ani potuchy, ale v nadávkach a urážaní je preborník. Aké typické…
Áno, Julko, aj Ty na vojenčinu spomínaš rád, ako každý chlap. A vieš, v čom vidím pre náš národ nebezpečenstvo? Že naši mladí chalani nebudú mať na čo spomínať. Lebo počítačové hry odnesie čas a skutočný život ich minie. A nedajbože, aby prišla vojna. To nám už nepomôže nik…