Milý Julko,
vo svojich Listoch Slovákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia, si venoval slovenským ženičkám hneď dva. Popravde, ani jeden pre ne nevyznel príliš lichotivo. Z Tvojho postoja cítim – prepáč mi to – tak trocha postoj kohúta na slepačom dvorku. Tento postoj nie je na Slovensku nijako vzácny, mnohí Slováci pokladajú ženičky za sliepky a vymysleli o nich veľa vtipov, niektoré v dobrom, ale zavše aj dosť zlomyseľných. Aj keď určite nie som zástancom toho amerického feminizmu, ktorý sa k nám dostáva a akcie typu MeToo ma znepokojujú, dovolil by som si s tým Tvojím slovenským polemizovať. Pre mňa je totiž žena úplne výnimočný tvor, ktorý má nárok na mimoriadnu úctu a obdiv. Áno, je pravdou, že nám ženy začali „kafrať“ aj do vecí, ktoré boli odjakživa mužskými, napríklad do politiky, áno, možno by pre niekoho bolo lepšie, keby zostali – ako odporúčaš – v pitvoroch a pôrodniciach, lebo kohútiemu pohľadu to miešanie sa do mužských záležitostí nevyhovuje. V prvom rade je ale žena človek, a dokáže veci, ktoré my, muži, nedokážeme ani keby sme sa rozkrájali. Tak si to poďme podobrotky priznať a nenechajme sa strhnúť ješitnosťou, čo nám bráni byť objektívnymi. Viem, namietneš, že ženy nemajú radi chlapov, ktorí sami seba podceňujú, a zavše aj pohŕdajú mužmi, ktorí sa nechajú prevalcovať babou, v tomto sú naozaj nevyspytateľné. Buďme ale praktickí a priznajme, že za tými najdôležitejšími vecami pre život stoja jednoznačne ženy – nie chlapi. Žena je nielen nositeľkou, ale aj ochrankyňou života a v tom je úplne nenahraditeľná. A žiadny humor, ani ten dobre myslený, na tom nič nezmení. Problém a nebezpečenstvo vznikne až vtedy, keď sa žena – v ostatnom čase aj dobrovoľne – vzdá atribútov, ktoré ju tou nenahraditeľnou robia. Napríklad keď nechce mať deti. V tomto úplne súhlasím so svojou niekdajšou priateľkou, ktorá si kvôli tomu zlizla nejednu urážku. Isteže žiadnej žene to nikto nemôže prikázať, ale vzdať sa dobrovoľne takejto výnimočnej schopnosti je ťažké pochopiť. A tiež sa ťažko možno stotožniť s takou, ktorá sa vzdá ochrany života, či sa dokonca stane slúžkou smrti, lebo tým popiera všetko to, čo z nej robí ženu.
Ja sám mám doma úžasnú, veľmi statočnú a tolerantnú ženu, podľa mňa najlepšiu na svete. Viem to posúdiť, lebo už som mal aj inú … no ale úplne inú. Bol som totiž kedysi taký sprostý, že som si ženu vyberal hlavne podľa vzhľadu – a dodnes si za to nadávam. Dodnes nechápem, ako som si mohol myslieť, že uznanie iných kohútov je pre spoločný život to najdôležitejšie. A to, že mi ju závideli, mi lichotilo. Ako keby som nevedel, že závisť nikdy nič dobré nepriniesla a že v spoločnom každodennom živote je telesná krása skôr na oštaru. Dnešný svet ale akoby so základnou funkciou manželstva ani nerátal, a módne móla, filmové produkty či titulné stránky časopisov ponúkajú tvory pre rodinný život absolútne nespôsobilé. A už viem, že práve tieto ženy sú tým nebezpečenstvom, ktoré hrozí nielen Slovákom, ale všetkým mužom na svete. Obdivovať predsa môžeme aj krivky cudzej ženy, ale v reálnom živote potrebujeme niečo iné. A hlavne – normálny zdravý muž potrebuje cítiť, že je milovaný, a nie hútať, s kým si to jeho neprítomná žena práve teraz rozdáva. To nie je život, to je peklo.
Takže, milý Julko, ak sa Ti niekedy zdalo, že Tvoja žena nie je dosť atraktívna, mal si sa spýtať sám seba, či by si naozaj chcel takú, za ktorou by sa Ti otáčali iní. A striehol na to, kedy sa na koho usmeje. Lebo mladosť pominie a budeš potrebovať úplne iné veci. Napríklad pokoj, zázemie, domov. A pochopenie a pohladenie a … takú tú úplne najdôležitejšiu vec, ktorú volajú láska. Bez nej to skrátka nie je ono…
V mesiaci máji prajem všetkým ženám toľko lásky, koľko len unesú…