Milý Julko,
s pôžitkom si čítam Tvoje dielko, napísané pred tridsiatimi rokmi, a nasávam ten entuziazmus a nádej, ktorá z neho sála. Opojenosť slobodou a demokraciou cítiť z každého riadku a z Tvojich slov tryská nádej na lepší zajtrajšok. Áno, nádej je pekná vec. Tá nikdy nezhynie. Ani potom, čo tá predošlá spľasla či zmizla úplne. Lebo – to Ti musím oznámiť – za tých tridsať rokov sa naše predstavy o slobode a demokracii na základe prežitého poriadne zmenili. Spokojnosť so svetom a životom je ešte horšia ako v časoch „totality“, ba mnohí tvrdia, že „dobre už bolo“. A tie medziľudské vzťahy – no hrôza. To by ani pes nežral…
Včera v našom meste po zime zametali cesty a značili parkovacie miesta. Už týždeň vopred viseli všade oznamy a na začiatkoch udržiavaných ciest stáli dopravné značky, informujúce o nutnosti preparkovať autá na príslušný deň. Treba povedať, že naši občania sú zväčša ohľaduplní a chápajúci a ráno bola cesta prázdna, v inkriminovanú hodinu ale policajti kontrolovali dodržanie požiadavky cestárov. Vo chvíli, keď tí už prichádzali, sa spoza zákruty vyrútilo veľké auto a zastalo rovno za značkou. Dvere sa rozleteli, vyrútil sa z nich vyžratý chlap v v armádnych maskáčoch, zabuchol dvere a poberal sa preč. Policajti ho teda zastavili a upozornili na zákaz parkovania. Začal čosi o tom, že o chvíľu sa vráti, potom zvýšil hlas, vraj je to obmedzovanie jeho práv, a napokon, červený od zúrivosti, predsa len nasadol do auta a odišiel. Prechádzal som v tej chvíli okolo a zachytil jeho brblanie: Kur.y vyjeb.né, máte šťastie, že nemám samopal.
Tak Ti neviem, Julko. Ak toto je to, čo nám priniesla „demokracia“, tak pekne ďakujem. Chápem, že ľudia ako Ty ste za komunistov trpeli nedostatkom slobody, lebo každý režim sa bráni a nežiadúce vplyvy eliminuje, ale – ako vidíš – všetkého moc škodí. Aj slobody. Lebo – priznajme si to – sú aj takí medzi nami, ktorí jej nikdy nebudú mať dosť na to, aby sa vyžrali dostatočne. A s jedlom rastie chuť. Hovorí sa, že dobrých ľudí sa veľa zmestí, ale ja si myslím, že preto, aby nás tu tie miliardy dokázali spolu žiť, nejaké pravidlá potrebujeme. Inak sa začneme strieľať ako tej Amerike. Nasraný človek so zbraňou je naozaj nebezpečný. Stále si myslím, že život je tá najvyššia hodnota, aj keď mnohí aj naši rodáci si to zrejme nemyslia. Nuž čo, na svoj názor majú nárok, ale len do tej miery, kým neohrozujú životy iných. Lebo potom už nejde len o názor…