Nepríjemný článok o práci a proletariáte

9. mája 2021, miromak, Nezaradené

Milý Julko,

píšem Ti aj dnes, a mám na to viacero dôvodov. Tým prvým je potreba pripomenúť Tvoje myšlienky, ktorými si kedysi obohacoval nás, svojich rodákov, a nedovoliť, aby zapadli prachom času, lebo si to naozaj nezaslúžia. Druhým je túžba rozvíjať ich a nastoľovať ďalšie, lebo – navzdory ich humornému podaniu – v skutočnosti sú to veľmi závažné veci, priam bytostne nášmu národu potrebné, hoci si to málokto uvedomuje. A tým tretím je túžba pokračovať v rozhovore, ktorý sme kedysi spolu viedli a dúfať, že to nie len monológ, ale že kdesi existuje cestička, ktorou sa moje slová dostanú k Tebe. Určite si nemyslím, že by to bolo väčšie sci-fi ako názor, že na tých paličkách, ktoré nám pchali do nosa, boli mikročipy, určené na naše zotročenie. V tomto mi môžeš veriť, lebo ja sám som také mikročipy vyvíjal a viem, čoho sú schopné a čoho nie…

Napriek spriaznenosti, ktorú s Tebou pociťujem, sú témy, na ktorých sme sa nie celkom zhodli. Ty, ako pravý aristokrat, si – ako sa zdá – nemal rád proletariát. Najmä nie to, aby sa spájal. Nuž – napriek tomu, že aj v mojich žilách prúdi kdesi od stredoveku kvapka šľachtickej krvi – ja proletariátu fandím a myslím si, že za svoje práva musí bojovať. Lebo – ako napísal sám veľký Lenin – buržoázia sa svojich výsad dobrovoľne nikdy nevzdá. (Ak Ti teraz zabehlo, zhlboka sa nadýchni a čítaj ďalej). Uznávam, experiment s komunizmom nevyšiel, lebo ho odsúdili na zánik aj ľudia, ktorí si na chlieb zarábali vlastnými rukami, a aj oni už oslovenie „proletariát“ neznášajú. Vôľa ľudu napokon vždy zvíťazí. Medzitým však musí pretrpieť veľa príkorí, veľa ranných vstávaní a veľa ťažkej práce, často za veľmi nízku mzdu. Máš pravdu, nebolo by spravodlivé, aby ten kto má dobrý podnikateľský nápad, zarábal rovnako ako ten, kto nápad nemá, ale nie je spravodlivé, že ten, kto ten nápad realizuje, biedil. Rozhodne nie je spravodlivé, aby práca rúk, bez ktorej by nebolo nič, bola najslabšie honorovaná. Keďže – ako si sám priznal – o práci rúk toho veľa nevieš, skúsim Ti ju priblížiť z vlastnej skúsenosti. Prešiel som rôzne zamestnania, a toto je jedno z nich.

Vstáva sa o pol štvrtej. Vonku mrzne a bicykel je starý a rozheganý. Mladá rodinka, ak sa nechce zadĺžiť na roky, sa musí obracať. Vonku je úplná tma a na ceste ľad. Nikde nikoho. Ťahám do kopca smerom k Družstvu a dúfam, že sa neskĺznem po ľade a nerozpleštím sa. Nie vždy sa to podarí, ale na ošetrovanie rán z pádu nie je čas. V prezliekárni je zima ako v ruskom filme a montérky sú od včerajšieho umývania kráv mokré či až zamrznuté. Smrad už dávno nevnímam. Otváram bránu do maštale a zažínam. Kravky sa budia a vstávajú. Pritiahnem po koľajnici voz, chytím lopatu a začínam kydať hnoj. Kolega Jano je ešte od včera pripitý, takže ho hravo predbieham. Hnoja je – odhadom – asi tona a vyčistenie mi trvá asi dvadsať minút. Moje hodinárske ručičky vyžadujú zvláštne držanie lopaty, pričom koniec rúčky mi vyrýva do dlane jamu, ktorú pocítim ešte o desať rokov. Rýchle nasypať šrot, lebo už prišla dojička a treba, aby kravy stáli a žrali. S vrecom na pleci poza hranty utekám. Potom rýchle nahádzať dva vozíky sečky a povysýpať do hrantov, lebo kravy sú už nedočkavé. Tých vozov bude ešte desať – dvadsať. Medzitým nakladať plné kanvice mlieka a odviezť do mliečnice. Napokon, keď je podojené, postlať slamou. Treba sa naučiť, ako nabrať čo najväčšiu kopu na vidly, inak sa narobím oveľa viac. Vonku mrzne, ale kravičky maštaľ vyhriali nad nulu a ja som spotený ako… kôň? Je sedem hodín ráno a odchádzam domov. O tretej poludní prídem znova. Piatok, sviatok, sobota, nedeľa. Bežný pracovný deň. Raz som sotil kŕmny vozík po koľajnici späť do futerne, ale ten sa odrazil a schytal som ho rovno do ksichtu. Zaliala ma krv a zdalo sa mi, že mám vyrazené všetky zuby, ale našťastie to tak nebolo, krv som povypľúval a makal ďalej. Keď som to hlásil techničke riekla, že si mám na to dať panenský moč. Vzal som si aj naberanie šrotu, za to bolo tristo korún navyše, a makal som ešte viac, až kým mi od námahy odtrhlo rebrovú chrupavku a musel som na operáciu… atď…. a to všetko s čerstvým univerzitným diplomom… ale nástupný plat pracujúcej inteligencie bol asi trikrát nižší… a proletári tak žijú bežne…

Ja viem, každé zamestnanie má svoje špecifiká, ale kým o niektorých sa hovorí pred divákmi a berú sa za to peniaze, k iným sa radšej nikto nepriznáva. To sú práve tie, bez ktorých by nebol život možný. Lebo „všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná“, takže skončím s pozdravom: Buď práci česť.

Howgh !