Milý Julko,
keďže Ti vždy tak záležalo na svojich rodákoch, cítim povinnosť informovať Ťa o dianí na Slovensku, a to zvlášť v týchto pandemických časoch, keď sme tu všetci ohrození na živote. Písal si o tom, že sme už preskákali všeličo, Turkov, Tatárov, Maďarov i Čechov, a stále žijeme, stále sme tu. Neviem, koľkí z nás neprežijú túto najnovšiu skúšku, a neviem ani to, či prežijeme aj ako národ, lebo mnohí z mladých akoby už ani o to nemali záujem. Ak teda píšeme o nebezpečenstvách pre náš národ, tým najväčším je nepochybne náš vlastný nedostatok vôle ten národ zachovať.
Včera som si v správach vypočul informáciu, že vzhľadom na hektické časy, ktoré naše zdravotníctvo v poslednej dobe prežívalo, na veľké vyčerpanie zdravotníkov a na „vďaku“, akej sa im od národa dostalo, uvažujú mnohí o tom, že zdravotníctvo opustia. Doteraz to robili len mladí, odchádzali do zahraničia najmä kvôli platovým podmienkam, ale už o tom uvažujú aj zdravotníci v strednom veku. Sú vyčerpaní, naštvaní, nedocenení. Úplne najhoršie je ale to, že aj to obrovské percento lekárov v dôchodkovom veku, ktorých uprosili, aby to ťahali naďalej, už nie pre peniaze, ale z vnútornej potreby zachraňovať zdravie a životy, im niektorí spoluobčania „vytreli zrak“ a zbavili ich presvedčenia, že život je tá najvyššia hodnota. Preto to vzdávajú a odchádzajú. Ťahať dvanásť i viachodinové šichty, bojovať zo smrťou až na pokraj fyzického aj psychického kolapsu – a nechať si za to nadávať do bastardov – to naozaj nie sú povinní. Myslím, že toto je dôvod, pre ktorý naše zdravotníctvo kľakne, aj keď tu už nebude pandémia. To, že sme im v prvej vlne hromadne zatlieskali, je síce pekné, ale – ako sa sami vyjadrili – namiesto potlesku by boli radšej, keby sme dodržiavali opatrenia a nesťažovali im život. Druhá vlna ukázala, akú pravdu mali, ale odskákali si to zasa len oni. Pravda, až na tých mŕtvych, ktorých sa im nepodarilo zachrániť. Môžeme sa dohadovať na tom, do akej miery za to môže vláda, v skutočnosti ide len o nás, o náš postoj, o naše chovanie a o naše životy, lebo nie vláda, ale my sami ten vírus roznášame. Načo sú všetky opatrenia sveta, keď na ne kašleme? Nech mi nikto netvrdí, že to nie je tak. U susedov nado mnou sa poriadali pravidelné žúrky aj počas najtvrdšieho lockdownu, v „zatvorených“ krčmách sa schádzali tajné partie priateľov, solidárnych s krčmármi, a aj v iných „zatvorených“ prevádzkach bujnel underground. Lebo my máme partizánčinu v krvi a vzrušenie z ilegálnej činnosti je neodolateľné. Kľudne sa môžeme klamať, že to tak nie je, následky boli jasné…
Vieš, zasa len musím obdivovať ten nanajvýš láskavý tón, akým si našich rodákov oslovoval vo svojej knižke, ale som zvedavý, či by Ti vydržal aj v tejto dobe. A keď Ťa šľak triafal aj z pomerne banálnych vecí, ako by si prežil to, čo sa tu deje teraz. No, našťastie, už Ťa to netrápi – ak ako pre ateistu pre Teba tento svet prestal existovať. Ak si ale kdesi tamhore a dívaš sa na nás tudolu, máš možno veľké šťastie, že si len duša či duch. Už Ťa ten šľak trafiť nemôže…