Milý Julko, so záujmom som si znova prečítal tvoju knižku, ktorá v mojej knižnici zaberá čestné miesto, lebo ju pokladám za unikátne dielo, akých je v našej literatúre málo. Aj keď od jej napísania uplynulo už tridsať rokov a niektoré myšlienky z nej odniesol vietor času, to hlavné posolstvo zostáva zachované. Diagnóza národa slovenského je niečo, čo stále preveľmi potrebujeme, o to viac, o čo menej si to niektorí naši spoluobčania pripúšťajú. A práve v tom nepripúšťaní je jedno z najväčších nebezpečenstiev, pred ktorými si náš národ varoval. Stále – tak ako pred tridsiatimi rokmi – sa radi škrabkáme za uškom, bedákame nad nepriazňou osudu, trpíme komplexmi a za každú cenu odmietame byť zodpovední. A stále hľadáme vinníkov. Keď nie v Maďaroch, Čechoch či kapitalistoch, tak vo vlastných radoch.
Vieš, na tvojom diele obdivujem najmä tú nekonečnú lásku, s akou k našim rodákom pristupuješ. Vykrivuješ si pero do akrobatických kľučiek, len aby si niekoho neurazil, a pritom aj tvoji kamaráti sa na poslednej strane zhodli, že je to nactiutŕhačský spisok a svorne zvolali „Nehaňte ľud môj“. Akoby ani im nedošlo, že diagnóza je prvý a najdôležitejší počin na ceste k nášmu zušľachteniu a následne k úspechom nielen vo svete, ale v prvom rade v našom živote. Lebo – ak to tamhore nevieš, tak ti to musím povedať – prišla doba naozaj ťažká, ktorá nás ničí a zabíja, a ktorá priam bytostne vyžaduje, aby sme sa spojili a ťahali za jeden povraz. To by si neveril, akí sme rozdielni. To by si neveril, aké neuveriteľné názory majú niektorí ľudia, naši rodáci, to by si neveril, čo všetko priniesla sloboda, o ktorú si tak bojoval. Mám vážne pochybnosti, či je sloboda to, čo sme potrebovali. Dvanásťtisíc mŕtvych je memento, ktoré núti skúmať príčiny a ak niekedy zasadne súd, ktorý ich zhodnotí, obávam sa, že rozsudok bude krutý. Obávam sa, že budúce generácie, ak pôjdu cestou spravodlivosti, budú minimálne krútiť hlavou nad tým, ako sme toto mohli dopustiť.
Milý Julko, po prečítaní tvojej knižky ma okamžite napadlo, ako by si sa k dnešnej situácii na našom milovanom Slovensku vyjadril ty. Lebo starosti, akými si sa vo svojej knižke zaoberal sú v porovnaní s tými dnešnými zdanlivo banálne. Ale len zdanlivo. To hlavné – slovenskú náturu – si zhodnotil presne, a tá nám tu pretrváva aj dnes. Moderná technika umožnila vyjadrovať sa komukoľvek k čomukoľvek, a tvoje nabádanie k tomu, aby sme to, čomu sa nerozumieme, prenechali odborníkom, akosi nepadlo na úrodnú pôdu. Naopak, nastal súmrak autorít a nebývalý rozmach diletantov. Každý chmuľo vie všetko. (Prepáč, ale mne akrobacia v písaní po toľkých mŕtvych akosi nesedí). Možno by sme tu potrebovali niekoho ako si ty, kto by láskavo a trpezlivo vzal náš národ za ručičku a priviedol ho k zdravej súdnosti, kto by ho zbavil negatívnych emócií a otvoril mu oči, ale obávam sa, že práve toto je to, čo veľa ľudí bytostne neznáša. Múdry človek počúva, hlúpy poúča. Aj teba by nazvali hlupákom, tak ako odborníkov na pandémiu. A boj s ľudskou hlúposťou – ako povedal tiež jeden taký – je nekonečný.
Milý Julko, ak sa tam zhora na nás pozeráš a vidíš, čo sa tu deje, určite ťa ide šľak trafiť. Viem si predstaviť, čo cíti ten, ktorému na svojom národe záleží, cítim to tiež. Možno si sa tam hore stretol s tými, ktorí tej chorobe podľahli a možno ti už povedali, prečo sa to stalo. A možno ste spolu vymysleli niečo, čo by tú smrtku zastavilo. A prosím ťa – ak by to bolo len trocha možné – aby si nám, svojim rodákom, dal nejaké znamenie, ako ju zastaviť. Prosím ťa o to…