„Načo zachraňovať život, keď vidím, čo s ním robíte“ – pýta sa rozprávková Leloo v známom filme Luca Bessona, lebo z pohľadu na to, čoho sú ľudia schopní, jej vytrysknú z očí slzy. Načo zachraňovať život, keď o to ľudia nestoja?
Možno je nás už príliš veľa. Možno sa už príroda bráni toľkej záplave jedného druhu a naočkovala nám gén sebazničenia. Možno v určitom štádiu potlačí aj základný inštinkt a tvora, ktorý ohrozuje ostatný život na tejto planéte, nechá vykapať. Možnože druh, čo sa nafúkol do takých obludných rozmerov, napokon praskne.
Život je zázrak.
Dodnes sme ani zďaleka nepochopili všetky jeho zákonitosti, neobsiahli sme všetky tie miniatúrne čiastočky a mikroskopické vzťahy v živom organizme a nie sme schopní vysvetliť všetko, čo je podmienkou života, dokážeme len konštatovať jeho zánik floskulou „nezlučiteľné so životom“. Dokážeme len opakovať to, čo nám diktuje príroda a použiť nástroj na jeho počatie, a dokážeme len ogabať tú prírodu a využiť ten technologický postup na svoje potešenie a pritom ten život nepočať. Načo si komplikovať život?
V jednom zo svojich predošlých článkov som sa pýtal, čo je dôležitejšie ako život, a ktosi mi odpovedal, že vraj kvalita života. Možno tým myslel naozaj rozdiely medzi ľuďmi, lebo kým jedni si užívajú v pohode a bezstarostnosti, iní bojujú o prežitie a život je pre nich utrpením. Skôr mám ale dojem, že tá odpoveď sa týka len materiálnej stránky a dotyčný – tak ako väčšina – trpí len nedostatkom peňazí. Je zvláštne, že čím lepšie sa máme, tým sme nespokojnejší. Porovnajte si len život našich detí: znudení pubertiaci z dobre zaopatrených rodín, večne nespokojní a nadávajúci, oproti húfu vysmiatych detvák z cigánskych osád. Kto je šťastnejší? A kto si svoj život váži?
Sme ľudia rôzni.
Dospeli sme do štádia, kedy si už nevieme vážiť nič. Materiálne máme toľko, koľko sme nikdy nemali. Aj niekdajší králi nám môžu závidieť. Technické vymoženosti nám splnili aj také sny, o akých sme ani nechyrovali. Zdá sa však, že sme im obetovali to najvzácnejšie: empatiu, súcit, ľudskú spolupatričnosť. Utekáme pred realitou, zatvárame sa pred svetom do svojej bubliny a prevraciame rokmi overené hodnoty. S jedlom vraj rastie chuť, a my sa napchávame novými vynálezmi tak pažravo, že ich ani nestíhame ochutnať. Vymenili sme empatiu za nový mobil a úctu k životu za adrenalínový šport. A tým, ktorí nám ho zachraňujú, nadávame do bastardov. Kričíme o ľudských právach, ale nevadí nám, že iní preto po stovkách zomierajú. Neveríme tým, ktorí nás zachraňujú, lebo určite to robia pre naše zotročenie. Môžeme hovoriť či písať čo len chceme, ale my sme si z toho všetkého vybrali len nadávanie na nedostatok slobody…
No fakt.
Načo zachraňovať takýto život?