Je to čudné.
Niektorí ľudia žijú len z nespokojnosti. Frflú, nadávajú, kritizujú. S ničím nie sú spokojní. Isteže, svet nie je v poriadku a všeličo by mohlo byť lepšie. Všetko, čo tu máme sme dosiahli preto, lebo sme sa vedeli spojiť a určite je nám oveľa lepšie, ako bolo našim predkom. Zdá sa však, že s jedlom rastie chuť a mnohí nadávajú o to viac, o čo lepšie sa im darí. Za socializmu nadávali na komunistov a podaktorých ani nepripustili k maturite, lebo bojovali za slobodu vierovyznania, ale len čo sa doba zmenila, začali nadávať na farárov. Keď je pri moci ľavica, nadávajú na tú, ale pravica im smrdí ešte viac. Možno sú aj inteligentní, ale nikam to nedotiahli, lebo nevedia udržať jazyk na uzde. Každý režim sa totiž bráni a papuľnatých nemá rád. Oni sa však pokladajú za hrdinov, ktorí bojujú za spravodlivosť a oháňajú sa svojím sociálnym cítením. To sa, pravdaže, páči takým, ktorí to tiež nikam nedotiahli a namiesto toho, aby hľadali vinu v sebe a snažili sa prispôsobiť svetu okolo seba, pridajú sa k nedávajúcim, prípadne si vypijú, aby na svoje neúspechy zabudli. Alkohol je ale zlým riešením, a tak sa ich problémy len kopia. Ukrivdenosť stúpa a s ňou prichádza aj nenávisť k tým, ktorí sú úspešní. Obzor, limitovaný tvrdohlavosťou, nedokáže pochopiť, že každý úspech čosi stojí, lebo oni vidia len výsledok.
Hovorí sa, že chudoba cti netratí. A prečo by mala? Strata cti predsa býva spojená skôr s bohatnutím, a ak je niekto taký čestný, že zbohatnúť nedokáže, nemusí to deklarovať. To heslo však evokuje pocit, že niekto si chce kompenzovať svoju chudobu poukazovaním na svoju česť. Dosť to zaváňa alibizmom. Niečo ako „morálne víťazstvo“, o ktorom hovoria vždy len porazení. A ťažko uveriť, že by ktosi dobrovoľne zostal chudobný, ak by mal možnosť zbohatnúť. Tu idú všetky poučky bokom. Lebo túžba mať sa lepšie je úplne prirodzená a s morálkou nemá nič spoločné. Pravda chudoby je teda fráza, ktorou sa oháňa každý, kto nedokáže zbohatnúť, aj keby chcel.
Dlhové otroctvo je výraz, ktorý znie tiež strašidelne. Naši predkovia si na všetko museli zarobiť sami, často v pote tváre, a postupne prikladali grošík ku grošíku, „babka k babce, budú kapce“. Požičiavanie bolo riskantné a tak trocha aj nečestné. „Zakrývaj sa len takou perinou, na akú máš.“ Toto heslo však vyšlo z módy úplne a dnešná mládež pokladá dlh za prirodzenú súčasť života, lebo chce všetko hneď a teraz. Zadlžuje sa teda dobrovoľne, často aj ľahkomyseľne, priam nezodpovedne, ale zodpovednosť sa tiež akosi vytratila a nahradila ju fráza „však nejako už bude“. Ale – rodičia to poznajú – o čo menej zodpovednosti, o to tvrdohlavejšie presadzovanie si „ja to chcem“. Máme však slobodu a ak sa niekto dobrovoľne rozhodol makať na zahraničného fabikanta, lebo chce niečo mať, tak nemôže frflať o otroctve. Zvolil si ho sám…
Nuž a napokon – ľudské práva.
Viete, nemôžem sa ubrániť dojmu, že čím viac práv máme, tým viac frfleme. Kedysi bolo samozrejmé, že „čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi“. Viem, aj to znie strašidelne, nie sme predsa dobytok, lenže dnes by chcel byť pánom každý a rešpekt sa stal cudzím pojmom, ku komukoľvek. Aj k ľuďom, ktorí si ho zaslúžia. A takisto sa nemôžem ubrániť dojmu, že o ľudských právach hovorí ten, kto chce získať nejaké výhody pre seba. Prečasto sa pritom oháňa spoločenstvom a sociálnym cítením, aby si získal podobne postihnutých na svoju stranu. Ukrivdených je tu ako maku. S ľudskými právami je spätá aj sloboda, o ktorej sa stále hovorí, ale podozrievam mnohých, čo bedákajú nad jej nedostatkom, že majú za lubom niečo nekalého. Neviem, prečo by čestný človek bez kriminálnych úmyslov nemohol byť kontrolovaný, ak tá kontrola pomôže znížiť kriminalitu a odhaliť tých, ktorí také úmysly majú. Je to predsa v záujme všetkých statočných ľudí bez postranných úmyslov a môže zabrániť napríklad pedofilom v zneužívaní mladistvých. Ak hovorí o nedostatku slobody taký, je jasné, prečo to robí. Myslím, že slušná väčšina má právo žiadať od kompetentných ochranu.
Ľudia sú rôzni. Niekto sa snaží kĺzať životom hladko a bez komplikácií, iný sa pozastaví nad každým problémom, aj nad tým, ktorý vyriešiť nemôže. Rýpe sa v ňom, nafukuje ho a v úprimnej snahe urobiť tento svet lepším, nasúka ho aj tam, kde dovtedy nebol. Je podivnou ľudskou vlastnosťou vyhľadávať problémy a každý novinár pozná poučku, že dobrou správou je zlá správa. Potom nečudo, že svet je plný pesimistov a negativistov. Žiť v súlade so svetom je umenie, ktorému sa treba naučiť. Niekto to dokáže, iný nie. Celý život bojuje. Nikdy nedosiahne zmierenie so svetom a pokoj v duši…