V ostatnom čase sa tu aj na iných portáloch množia články na národnú nôtu, plné výrazov ako zradca národa, zapredanec či kolaborant. Zdá sa, že väčšina týchto príspevkov pochádza z východu našej vlasti, lebo vyhodňare vždy trpeli komplexmi z blavocentrizmu a z výrokov typu „na východe nič nie je“. Preto by som rád dal do pozornosti istú kapitolu slovenských dejín, o ktorej sa veľa nehovorí, no rozhodne stojí za pozornosť. Tou kapitolou je Východoslovenská ľudová republika, uvádzaná s podtitulom Slovjacký separatizmus.
Východoslovenská ľudová republika vznikla ako akt odporu proti ukončeniu našej dlhoročnej príslušnosti k Uhorsku a vzniku prvej republiky československej v decembri roku 1918. Naši východní spoluobčania zrejme považovali panstvo v Budapešti za bližšie ich záujmom ako to v Prahe či Bratislave. Separatistické snahy však boli zjavné už v štúrovských časoch, lebo šarišské nárečie považovali za natoľko odlišné od zjednotenej spisovnej slovenčiny, že sa cítili byť iným národom ako zvyšok Slovenska. Už v roku 1844 vyšlo prvé dielo v šarišskom nárečí a v druhej polovici 19. storočia v tejto reči vychádzali učebnice aj náboženské knihy, za podpory uhorskej vlády, ktorej nejednotnosť Slovákov veľmi vyhovovala. Nielen reč, ale aj iné atribúty príslušnosti k slovenskému národu boli nežiadúce, preto aj sami seba nazývali „Slovjaci“. Za zlatý vek slovjackeho jazyka sa považuje obdobie rokov 1867-1918, kedy vyšlo veľa kníh v slovjackom jazyku a od 27.októbra 1907 vychádzali v Prešove aj noviny Naša zastava. Vydavateľom bol miestny politik a statkár István Dessewfy a jeho pomocníkom Viktor Dvorčák, alebo aj Dvortsák. Dňa 11.decembra 1918 sa v Košiciach stretol so zástupcami susedných žúp, kde sa rozhodlo o vzniku Východoslovenskej ľudovej republiky so sídlom v Prešove a Dvorčák sa stal jej prezidentom. O tejto skutočnosti informoval telefonicky Budapešť a žiadal ju o jej okamžité uznanie. Vláda pozostávala z troch ministerstiev: vnútra, sociálnych vecí a základného a stredného školstva. Maďarský minister pre národnosti Oszkár Jászi, ktorému bolo adresované memorandum o vzniku novej republiky, však na zasadaní maďarskej vlády dňa 14. decembra, pod tlakom odporu z Prahy prehlásil, že slovjackú otázku už nemožno považovať za vnútornú záležitosť Maďarska a musela by ju uznať medzinárodná mierová konferencia. Následne Dvorčák poslal telegram americkému prezidentovi Wilsonovi, v ktorom ho žiadal o uznanie svojej vlády a krajiny. To sa ale nestalo. Keď československá armáda 27.decembra obsadila Prešov, členovia slovjackej vlády ušli do zahraničia alebo zmenili názory. Dvorčák odišiel do Budapešti a v medzivojnovom období sa stal maďarským agentom s krycím názvom Šedivý básnik, a naďalej pomocou letákov štval proti Československu.
Nuž, aj takéto sú naše dejiny. A myslím, že nie je na škodu si ich pripomínať, lebo sa z nich v mnohom môžeme poučiť. Nejednotnosť a roztrieštenosť názorov sa práve dnes ukazuje ako obrovský hendikep najmä v krízových situáciách, aké prežívame aj dnes. Sme malý národ, ktorý si čosi podobné jednoducho nemôže dovoliť. A ak si to napriek tomu dovoľujeme, draho za to zaplatíme…
