Populárny český herec Miroslav Donutil v jednej zo svojich one man show hovoril o českej národnej povahe. Vraj Česi sú nadmerne škodoradostní. Ak sa zamyslíme nad tým, ktorá vlastnosť je typická pre Slovákov, určite na poprednom mieste objavíme neochotu dodržiavať pravidlá. Pramení to z nášho stáročiami pestovaného pocitu krivdy z cudzích pánov a ich huncúctiev na úkor pracujúceho ľudu. Odboj proti panskej zlovôli máme v génoch a jánošíkovská krv nám koluje v žilách od nepamäti. S tým súvisia aj sympatie s tými, ktorí „to panstvu vytmavili“, teda postavili sa na odpor, a zároveň nejestvuje na Slovensku nenávidenejší tvor ako je udavač. Baba, sypúca hrach pod nohy. Našich sympatií má oveľa viac zločinec, unikajúci pre žandármi, ako podliak, ktorý naňho ukazuje prstom. Popravde, tento postoj nám fatálne deformuje vzťah k zákonu a poriadku, k vine a trestu, k dobru a zlu. A taktiež k disciplíne a zodpovednosti. Najmä v ostatnom čase nám tieto dva výrazy priam pília uši. Keď som v jednom z predošlých článkov písal o tom, že v rámci zachovania dobrých susedských vzťahov trpím opakované žúrky svojich susedov, ktosi ma za to pochválil. To je také typické. Naopak, trvať na dodržovaní poriadku by bolo prejavom chrapúnstva.
Pandémia koronavírusu na Slovensku vyvolala niekoľko reakcií: zo začiatku jej striktné popieranie a odpor proti „strašeniu“, potom bojkot testovania z dôvodov rozširovania nákazy a obavy z „prepichnutia mozgu“ či čipovania, ktoré sa následne prenieslo aj do očkovania, a u istej radšej nekvantifikovanej časti obyvateľstva po celý čas aj do hrdinského odboja proti vládnym opatreniam, zrejme sprevádzaných opojným pocitom „ako sme s nimi vybabrali“. Trvalo takmer rok, kým si ktosi z odborníkov dovolil nesmelo poznamenať, že opatrenia sú dobré, ale treba ich aj dodržiavať. Toto poznanie nás stálo tisícky životov, ale namiesto toho, aby sme si (podaktorí) priznali svoj diel na šírení choroby a zmenili svoje hrdinstvo na zdravý rozum, radšej vymyslíme nové krkolomné konšpirácie a rútime sa do pekla novými cestičkami. Našli sme vinníka – vládu – a teraz jej vyčítame, že nebola ráznejšia v čase, keď sme ju za opatrenia kritizovali. Ani nás nenapadne, že ľudí vo vláde je len zopár a sú odkázaní na našu dôveru, teda na prosenie, lebo pre nás je to len panstvo a jeho huncútstva, ktorými nás chcú zotročiť. Ako mi napísal ktosi v komentároch, vstupom do vlády každý prestáva byť jedným z nás. Preto je ich snaha o našu dôveru odsúdená na neúspech a výzvy k zodpovednosti len hádzaním hrachu na stenu. Pre obmedzeného chmuľa je najväčším pôžitkom kopnúť si do ministra. Namiesto spojenia síl proti vírusu si ubližujeme ešte viac. Z hľadiska zdravého rozumu je to čistý masochizmus. Zabíjame svojich spoluobčanov a mnohí aj seba samých, ale panická hrôza z pocitu zotročenia nás ženie do náručia smrti. „Voľ nebyť, ako byť otrokom!“ Takýmito sprostosťami sme kŕmení od nepamäti. Máme svoj štát, vládneme si sami, ale je to horšie ako za Turka. Ak nemáme nepriateľa, vyrobíme si ho. Hoci aj z najlepšieho priateľa.
Ako sa ukázalo, sila slova je veľká. Co je psáno, to je dáno – hovoria Česi, a my sme sa ešte nevymanili z otroctva stádovitého opakovania hesiel a fráz, najmä tých katastrofických. Stačí hodiť do pľacu slovko „ovce“, a značná časť národa chytí amok z testovania či očkovania. Brilantne napísané články aj tu na Pravde presvedčia národ, že pravda je niekde inde, a nie priamo pred nosom. Literárny talent niektorých blogerov si zhmotníme až natoľko, že im veríme viac ako vlastným očiam. Goebbels by sa radoval. Zo strachu, aby sme neboli ovcami, sa dobrovoľne meníme na baranov, čo tvrdohlavo popierajú realitu. Blogeri jasajú, my zomierame…